Druhá myšlienka, ktorá prišla asi tak po týždni, bola jasná, priama, rozhodná. Keď už mám stacionárny bicykel, mal by som si naň niekedy aj sadnúť a...
...a aj som si sadol. Pustil som si hudbu, na začiatok takú pomalšiu a začal som šlapať . Na tom bicykli myslím! Prvá záťaž, druhá, tretia. Dokonca štvrtá, tam niekde, tuším som išiel vtedy z kopca ( veď to sa nedá v kuse šliapať! ) som zistil, že tam mám aj šnúrku, čo si mám niekde pripnúť, aby mi môj stacionárny bicykel priebežne meral tep. Chvíľku mi trvalo, kým som prišiel na to, kde si to pripnúť ( no schválne, či viete, kde som si to pripol? pche, neviete, čo? ), ukazovalo to nejaké divné a veľké čísla, tak som to dal preč. Začal som znovu bicyklovať, nielen stále sa nedá, ale ani keď sa rozmýšľa. Pohral som sa chvíľku s mini obrazovkou, čo mi mala ukazovať rôzne nastavenia a rýchlosti a ja neviem čo všetko. Videl som tam znázorneného cyklistu, mňa, pohyboval som sa v riadkoch, sprava do ľava. Očividne som napredoval! Na pár sekúnd som vyskúšal aj najväčšie zaťaženie a s dobrým pocitom som sa odobral do sprchy a do postele.
Tam som ostal asi týždeň, s chrípkou a nachladením. Zistil som, že sa netreba hneď hodiť do trenírok, tylka a šľapiek, keď sa ide cvičiť. A ešte si pritom otvoriť okno!
Pár týždňov som teda oddychoval, liečil sa. Známym som vravel, že už sa pracuje na super premakanej postave, v lete je premiéra! Rozmýšľam, či to nebolo náhodou už leto v minulom roku?
Druhý krát som sa dostal na môj stacionárny bicykel asi po mesiaci od zakúpenia. To už som si zohnal aj jednu činku, ako my profesionáli voláme, jednoručku. A spolubývajúci zakúpil úplne fantastický ( rozumej celkom drahý ) stroj na posilňovanie, alebo také niečo ( napodobnenina veslovania, také čosi ). Oznámil mi, že je to stavané iba do hmotnosti 90 kg a tým mi vlastne pokazil plány s otvorením domácej posilňovne pre širokú verejnosť s miernym, ale zato stúpajúcim poplatkom, samozrejme jednorazovým. Väčšina mojich kamarátov zo širokej verejnosti, vrátane mňa, presahuje túto váhovú kategóriu a tým pádom nemajú záujem! Biznis skončil ešte pred otvorením...
Nič menej, v našej miniposilňovni som sa objavil celkom úmyselne opäť. Poťažkal som svoju jednoručku, po tri sérky a sadol som si na bicykel. Tentokrát už pekne oblečený v domácom úbore a teniskách. Keďže už som vedel, že merač pulzu asi nefunguje a na obrazovke aj po stláčaní všetkých tlačidiel naraz, samostatne a aj ich náhodnej kombinácii, sa veľa nezmení, sústredil som sa iba na jedno. Chudnem, robím niečo pre seba a svoje telo a mal by som sa cítiť lepšie. Už už som sa aj začínal cítiť celkom...ľahko. Už som na treťom záťažovom stupni, keď sa zahľadím pred seba.
Skrátim to, cyklista na obrazovke prešiel iba pár riadkov, nedočkal sa ani piatej záťaže. Ja debil som si svoj stacionárny pätnásťlibrový bicykel z druhej ruky umiestnil asi na najhoršie možné miesto v byte. Výhľad do kuchyne, cez jedálenský stôl. To naozaj nefunguje!! Skúsil som to ešte pár krát, ale nie! Vyskúšal som aj, že si do kuchyne pripravím ingrediencie na nejaké fajnové jedlo a keď dobicyklujem, tak si ho pripravím, ako odmenu. Malo však toto vôbec nejaký význam?!
Bicykel úspešne zapadá prachom, v kuchyni je nepomerne rušnejšie , dokonca aj činku som už asi stratil.
A moja postava? Nuž, mužnejšia deň za dňom. Dnes robím v zasneženom Londýne francúzske zemiaky na slovenský spôsob...
...neprídete si zabicyklovať?
...miniposilka s odpočívadlom...
...smutnochutná pointa článku...
...rozmýšľam, že toho bude asi málo pre všetkých.
