Angličtina verzus angličtina

...za oceán.

Človek mení názor často a rád, preto ma vždy rozosmeje, keď sa niekto horlivo bije do hrude pri hocijakom protichodnom názore a hlavne pre niečo, načo časom pravdepodobne aj tak zmení názor. Zostarne, iným slovom.

Napríklad, keď niekto odsudzuje homosexualitu a potom mu jedného krásneho dňa jeho syn predstaví svojho milenca. Alebo, keď niekto tvrdí, že ho nezmenia peniaze a potom sa mu podarí zarobiť alebo mu doprajme, nech ich vyhrá, prvých päť miliónov. Sme iba ľudia, všetci...

Nejdem rozoberať rôzne dialekty a vlastné zážitky, každý z vás má aj tak iné. A hlavne, ono nezáleží ani tak odkiaľ anglicky hovoriaci človek pochádza, bo Austrálan žijúci v Anglicku už dávno nerozpráva čistou austrálčinou, tak isto ako vychodňar žijúci v Bratislave hútorí (a teraz neviem, či východniari hútoria, ups) už iba pri občasnej návšteve svojej rodnej dedinky. A ešte hlavnejšie, každý jeden človek rozpráva svojím vlastným spôsobom, čím môže celkovo svojej reči pridať, alebo náramne ubrať. Napríklad ja so svojim huhňaním môžem rozprávať aj mongolsky, nie každý Mongol mi bude rozumieť...

Môj názor na pravú Angličtinu som zmenil po tom, ako som si uvedomil, že keď si zapnem televízor, alebo rádio, bavím sa. Samozrejme je to spojené asi s tým, že človek po piatich rokoch začne rozumieť viac, ako keď sa s cudzím jazykom iba spoznával. Mne ale začal strašne vyhovovať, a teraz som zvedaví na reakcie, anglický humor. Vraví sa, že je suchý, ale ja pri ňom večne slzím od smiechu. Možno je to tým, že veľa vtipných poznámok znie v angličtine veľmi dobre, ale práve tu asi vidím rozdiel medzi Angličanmi a Američanmi. Jednoduchá ukážka, keď Američan rozpráva niečo, on to ani nemusí byť vtip, po chvíli budete počuť z jeho úst slovíčko " God ". Angličan už pri prvom nádychu použije slovíčko " mate ", alebo hodí niečo ešte ľudskejšie (napríklad " wanker").

Anglický humor my naozaj vyhovuje. Stand up komedianti, televízne šou (na čele s Jonathanom R.), alebo môj kolega srandista Steve. Tak ako hudba (najmä tá rocková), filmy (v duchu Lock, Stock and Two Smoking Barrels)...vychádza mi z toho, že človek sa koniec koncov prispôsobí prostrediu, nech už sa nachádza kdekoľvek a ak chce žiť aspoň trošku spokojne, nájde si niečo, čo má rád. A ja žijem v Londýne. Skoro som zabudol, môj každodenný seriál s fenomenálnou znelkou bez ktorej už neviem žiť, Eastenders. Už dávno sa nesmejem z ľudí, čo pozerajú telenovely, už rozumiem. Ak dnes neuvidím či sa Stacey dnes večer opäť vyspí s jej milencom, asi zomriem!

Ono je jedno, ako človek rozpráva, na očiach aj tak nevidno, či sú americké, anglické alebo slovenské. Vidno v nich ale skutky, tie prezradia...no a ľudia všade na svete majú oči rovnaké, zlé aj dobré.

Jeden zážitok si ale neodpustím. Ten u mňa jednoznačne prihrial polievočku angličtine z ostrovou. Včera som zavážal našich zákazníkov na letisko. Boli to rugby-sti (na šťastie iba 14 ročný) z Belfastu, ktorí boli v Londýne na turnaji. Viezol som dvanásť hráčov a dvoch trénerov. Ako inak, ich prízvuk ma najprv trošku zaskočil, akoby na mňa rozprával Angličan čo si pritom bije o jazyk kladivom, neskôr však už bolo lepšie. Po polhodine cesty to prvý chlapec (asi kapitán) nevydržal a zakričal na vodiča, na mňa. " Sir, ako ďaleko je ešte letisko? " No a potom otázku opakoval každých 15 minút. Čím viac sa ma pýtal, tým viac som sa cítil ako jeden, Sir (seer). Poviem vám, je to krásne oslovenie, keď vám niekto povie, že ste " sir " alebo " madam".

Neveríte? Počkajte, až vás tak niekto osloví...

Iba tipujem, že to nebude Američan.