...že nemáte čas, čo?! No čo už s vami. Pekne po poriadku teda.
Bola sobota, 18. jún 2005, zobudím sa a v tom istom momente cítim, ako mi po chrbáte steká kvapka potu. Rovno naň mi totiž svieti jeden prenikavý, dotieravý, teplý a ešte aj slnečný lúč. Skáčem z postele a presviedčam sa na vlastné oči. To robím vždy, keď niečomu neverím. Chytím, pozriem, ochutnám...
Predchádzajúci týždeň nám v Londýne pršalo, ku koncu týždňa bolo veľmi teplo, ale pod mrakom. Dnes, už od prvej rannej kvapky (na mojom chrbte) bola modrá obloha a teplo, horúco, krásne! Už to bolo nejaké divné a naznačovalo pekný deň. To som ešte ale netušil, že deň na ktorý sa nezabúda.
Išiel som sa osprchovať a tam mi to došlo. Voda prebrala moju myseľ k rozumu a rozum rozprával čistou zrozumiteľnou rečou
" Dnes je sobota, tá s veľkým S, tá tesne pred narodeninami, tá vysnívaná! ".
Od toho momentu to išlo rýchlo. Príliš rýchlo! Stretli sme sa s kamarátmi (bolo nás štyri) a už vo vlaku sme sa žhavili. Rugbyový štadión anglickej reprezentácie je na šťastie za rohom a ani sme sa nenazdali už sme stáli v rade. Opekali sme sa na slniečku, ktoré pieklo a úspešne menilo našu únavu na úsmev. Alebo to nebolo tým slnkom?
Takto vyzeral náš pohľad, ktorý trval presne štyri hodiny. Gate F, brána do ríše snov...
Po pár hodinách sme dostali jeden veľmi dôležitý papierik, ktorý nám priniesol trošku optimizmu na ďalšie čakanie. Bol to náramok na ruku, ktorý nám predpovedal, že máme možnosť dostať sa dosť ďaleko. Inner circle...
Potom prišlo očakávané tlačenie, nervozitka stúpala ale neodpustím si povedať, že organizátori mali všetko pod maximálnou kontrolou a zvládali to úplne na jedničku (čoho som sa bál, po kritike z iných koncertov). Nič menej sme sa o chvíľku ocitli tam, kde sme chceli. Mal som sen a v tom sne boli ešte také tie "je to super, ale keď už, nech to je ešte lepšie, dokonalé!". Chcel som byť čo najbližšie k pódiu a podľa obrázku posúďte sami, ako sa mi to podarilo (ja som ta žltá vysmiata bodka..že nevidíte úsmev?:o)
Toto dievča patrilo k tým, ktoré som už pred chvíľkou pochválil. Vytvárali nádhernú atmosféru a s počasím boli veľmi dôležitým faktorom, ktorý miešal farby z môjho sna do krásnej reality. Nemohla sa chúďa neskôr pozerať na skupinu, ale sledovala naše šťastné ksichty. My sme si spievali, alebo skôr revali z plného hrdla všetky texty a ona spolu s nami otvárala ústa. Mne sa to veľmi páčilo a tak som sa rozhodol, že vám ju ukážem, dúfam, že sa nenahnevá...
Potom prišla jedna predskupina (Doves) a druhá (Athlete) a ja som ich obe presedel, akosi som bol naladený na inú kapelu. Tá už bola na štadióne, cítil som to. Oni ale pekne čakali, kým sa dostaneme do varu a v tých 30 stupňoch to až taký problém nebol. Neviem odkiaľ Angličania poznajú mexické vlny a už vôbec netuším, prečo sú mexické, každopádne sme sa vlnili všetci, bolo nás 75 000 kusov!
Toto je pohľad za mňa, tesne pred začiatkom toho, načo sme všetci čakali...
Ak ste už boli na koncerte nejakej skupiny, ktorú milujete, viete ako to je. Zahrajú prvú pesničku a zrazu poslednú. Dve hodiny (tento večer to boli presne dve hodiny) vám ujdú ako nikdy a navyše tento veľkolepý koncert bol otvorený a tak isto aj ukončený jednou a tou istou pesničkou, Vertigo. Ak sa cítite, pokojne si môžete zakričať spolu s Bonom - Unos, dos, tres (aspoň my sme si zabékali poriadne)...
Potom som sa nestačil brániť emóciám a pocitom, ktoré tam spolu so skupinou a jej famóznymi pesničkami vládli. Sú momenty, keď si hudba s vami robí čo chce (ďalšia vec, ktorú doporučujem). Zvuk bol fantastický (to ma naozaj prekvapilo) a o zábavu a prekvapenia naozaj núdza nebola. No a samozrejme dodnes nepočujem na ucho, ktoré bolo bližšie k reproduktorom (tie sú pod tou obrazovkou, tie červenočierne kocky...a taká bodka vedľa, to je mesiac...no idylka tam bola tiež)
Na mojej strane pódia sa prechádzal basgitarista a flegmoš v jednej osobe Adam Clayton,
bol si tam zabubnovať bubeník Larry Mullen...
a ako sa môžete presvedčiť, neodolal a zabubnoval si aj Bono...
Ten sa tam pri nás premával neustále a myslím, že nikto sa na neho za to nehneval. Je to celkom paradox, asi ako život sám, pamätám si obdobie, keď som ho a túto kapelu moc v láske nemal. Bol som pubertiak a oni mali ako skupina divné obdobie, vymýšľali a hlavne Bono sa rýpal do všetkého. Dnes toho človeka obdivujem. Je to úplne normálny chlap, ktorý sa snaží využívať silu hudby na účel šírenia lásky a mieru. A na vlastné oči ma presvedčil, že je fantastický. A to aj napriek tomu, že mal mať údajné bolesti chrbta, behal, flirtoval (ako to označili na internete, s celým Londýnom) a bavil (sa aj nás). A samozrejme spieval. Úžasne!
Svojim vlastným spôsobom...
Nebudem prezrádzať, čo sa dialo pod mojimi okuliarmi, keď som počul jednu z mojich (a určite aj vašich) srdcových, pesničku One. Aké dojemné bolo, keď spieval pesničku venovanú jeho nebohému otcovi alebo aké odlahčujúce bolo, keď pesničku Miracle drugs venoval všetkým doktorom a sestričkám, ktorí nás urdžujú na žive...ako dodal (a čítal mi to asi z pier), hlavne sestričkám. Mohol by som písať veľmi dlho, ale už končím. Dané pocity sa aj tak opísať nedajú, tie treba zažívať. Tak isto ako sny!
Tu je zoznam pesničiek, ktorú sme na koncerte počuli a všetci, vrátane usporiadateľov do jedného spievali (si to skúste predstaviť):
Vertigo
I Will Follow
Cry / Electric Co.
Elevation
New Year's Day
Beautiful Day
I Still Haven't Found What I'm Looking For
All I Want is You
City of Blinding Lights
Miracle Drug
Sometimes You Can't Make it on Your Own
Love and Peace
Sunday Bloody Sunday
Bullet The Blue Sky
Running to Standstill
Pride in the Name of Love
Where the Streets have No Name
One
Zoo Station
The Fly
Mysterious Ways
Yahweh
Vertigo
A potom prišlo toto (The End)...
A takto vyzerali naše tváre tesne po koncerte (po hudobnom org a SME)...Ďuri, Ja, Loto, Sulo
A toto sú moje posledné slová. Zobudil som sa na druhý deň a nečakal. Vysníval som si úplne nový sen...ale ten vám neprezradím. Poviem vám ale, že tento deň patril k jedným z najlepších v mojom živote. Dojmy a eufória vo mne dohrávajú ešte dnes (čo je asi cítiť aj z tohto článku), z fotiek sa budem vytešovať ešte pár týždňov, mesiacov, boh vie, či pánov z Írska budem počúvať ešte o 20 rokov ale jedno viem...na tento deň nazabudnem. Budem ho mať v srdci spolu s ďalšími zážitkami, pre ktoré žijem.
Ďakujem umelcom, ktorí sa vedia držať na vrchole toľko rokov. Milujem ich. You too?
Nekvalitné a pritom tak cenné fotky : naše mobilné telefóny
