Múlin rúž sa na vás usmieva z každej publikácie, z každej turistickej mapky, z každého rozprávania o Paríži. " To vieš, majú tam takú štvrť, kde sa schádzali umelci, kde sú samé striptízové bary a sex tam na teba žmurká z poza každej záclony...a je tam taký mlyn, vraj známe miesto...hlavná vec, že kúsok odtiaľ je bazilika Sacré Coeur, také to je celé nejaké skazené! "
Miesto, o ktorom bol natočený film (a nejeden), ktoré sa spomína vo viacerých piesňach. Kde sa preslávil francúzsky kankán (to keď sú dievčatá v rade, vedľa seba, odeté úsporne, nenápadne ukazujúce čo majú pod sukňou... vykopávaním nôh), kde spievali osobnosti svetovej hudby ako Edith Piaf, Frank Sinatra a veľa osobností tu trávilo čas pri ich návšteve Paríža, ako napríklad Elvis Presley.
Mňa zaujal film a podľa neho som si to predstavoval. Film je o mladom spisovateľovi z Anglicka, ktorý sa na prelome 19 a 20 storočia rozhodne odísť priamo do srdca všetkých smilstiev a ako to on bral, centra umeleckého diania. Netrvalo dlho a zaľúbil sa do najväčšej (najkrajšej, najdrahšej) kurtizány vystupujúcej v známom kabarete, v Moulin Rouge. Neskôr o ňu musí bojovať s bohatým vojvodom, ktorý sa zároveň stáva aj investorom nového projektu, premeny Moulin Rouge na divadlo...
A tak som sa ja, žijúci v Anglicku, vybral do Paríža. Ako z filmu. V lietadle som nevidel nič iné ako scény z neho. Krásne gýčovo zaľúbené, v oblakoch lietajúce, srdce rozbúchavajúce momenty, ktoré človek precíti len párkrát v živote a ja ich tak veľmi prajem našej Mirke.
Moulin Rouge vznikol okolo roku 1889 a veľmi rýchlo sa stal jedným z najnavštevovanejších kabaretov. " Skazení" Parížania si tam chodili užívať a mňa by celkom zaujímalo, koľko známych ľudí tam trávilo večery (napr. na internete písali, že Henri de Toulouse-Lautrec tam chodil s Vincom Van Goghom). Tipoval by som, že veľa. Každopádne dnes už to nepríde také skazené, len neviem, či preto, že svet naokolo sa ešte viac pokazil, alebo sme dnes už všetci "deti revolúcie veriace iba v lásku, pravdu, krásu a slobodu? "
Dnes je tento najznámejší kabaret na svete (a tomu odpovedajúca cena lístku) vcelku kultúrne miesto. Teda pre mňa to bol veľmi kultúrny večer. Človek si dá kravatu (nie je povinná), žena sa naparádi (ešte trošku viac ako normálne) a v cene lístku je aj fľaša šampanského...vravím, kultúrny večer.
Nechcem opisovať samotné predstavenie (Féerie), veď čo ak sa tam náhodou objavíte? Prezradím len toľko, že je to veľmi pekná sála. Sedíte pri stole, po 6 alebo 8. Z každého miesta musel byť pekný výhľad, lebo miesta na boku a vzadu boli úmerne vyvýšené. Program spočíva hlavne z tanca nespočetne veľa " novodobých kurtizán" (vraj okolo 60...z toho je chvalabohu iba pár chlapov) a veľa spevu. Piesne vo francúzštine a v angličtine. Boli tri vsuvky, jeden taký ten na bicykli s jedným kolesom a sediaci na dlhej tyči z neho trčiacej, dvaja polonahí chlapíci, ktorí predviedli zaujímavé gymnastické prvky a dobré svaly (pche) a jeden mím, ktorý si vybral troch ľudí z obecenstva. To bolo veľmi zábavné. V celom predstavení je strašne veľa kostýmov a rôznych efektov (spomeniem len jeden, keď sa pódium zmení na veľký presklený bazén a v ňom jedna zo slečien pláva v spoločnosti...hadou). Dôležité je, že keď som náhodou odtiahoľ zrak z pódia (čo bolo dosť ťažké!), nalieval som sebe a Micke šampanské, všimol som si tváre ľudí (japonsko-anglicko-francúzsko-odvšadiaľ), ktoré boli vysmiate, uvoľnené a spokojné. A ja som bol tiež. Dve hodiny ujdú ako voda a to pre mňa znamená jednoznačnú spokojnosť.
Dopil som, vychutnal atmosféru v rámci možností (denne sú dve predstavenia, ja som bol na prvom...takže nás v podstate hneď po konci vyhodili) a presunul som sa do vedľajšieho karaoke baru, kde som ukončili nádherný návrat do minulosti.
Neviem to vysvetliť a neviem, či to niekto pochopí, ale tie dve hodiny som si na pódiu nepredstavoval Ewana McGregora a Nicol Kidman, nesníval som o mojom príbehu lásky, dokonca som nemyslel ani na vás . Ja som si predstavoval to pódium, na ktoré som sa díval, pred sto rokmi. Keď tie krásky vykopávali nohami, ja som videl ich prastarké (za mlada!), ktoré tak robili v minulom storočí. Snažil som sa nasať atmosféru toho miesta, ktorá tam naozaj je (aspoň pre mňa bola), trošku histórie, trošku z bohémskeho života v Paríži na začiatku dvadsiateho storočia. Celkom sa mi to darilo, na hotel sme prišli pekne podgurážení...
Ááá, skoro som zabudol, tie ženy tancovali celú tu dobu hore bez. Taká jemná erotika, ktorá mi ale k Parížu neskutočne patrí. Tak ako malé kaviarničky, povinná fotka Eiffelovky a cigareta v ruke. Opäť tak trošku svojsky .
