Pohľad dieťaťa.
Keď sú rodičia doma (tatko nešiel na pivo a mama stále čaká ofučaná v rohu na kompliment ako skvelo dnes vyzerá) je to o ničom a nemôžem podniknúť žiadnu zo svojich obľúbených vecí, huncúctiev.
Mama má akési brušné problémy a otec je celý ten čas akýsi nervózny. Nevolá doktorovi, ani sa o ňu nestará, trčí s chlapmi na pive a keď sa vráti, hádajú sa, že nemôžem vôbec spať (oni si vždy myslia, že ich nepočujem...naivky!)
Keď sa potom dohádajú, otec opäť vypadne na pivo a tak sa znova pohádajú...a takto to niekedy ide dookola, ako veterný mlyn, niekoľko dní a tak keď ma mama prebaľuje, robí to akosi rýchlo a nesústredene, raz mi dokonca vymenila plienky a obliekla mi opäť tie staré, použité...no chápete to?
Keď sa bojím, čo ja nie moc často, ale mama ma stále presviedča, že áno (aj keď pravda je, že ona sa bojí viac ako ja!), tisne sa na mňa až nemôžem dýchať. Otec číta noviny a má jasný záujem o dianie vo svete...to čo sa deje doma ho vôbec netrápi!
Otec sa dočíta, že niekde spadla bomba a spraví si nemiestny vtip, že najväčšia bomba spadla pred náš dom, od nejakého bociana...to myslel mňa, vtipálek!
Keď sa občas započúvam do ich nádychov a výdychov, je mi z toho zle...vôbec tomu nechápem. Ja som minule ležal vedľa Marienky (sesternice) a nikto z nás nevydával žiadne zvuky...naozaj tomu nechápem, prečo otec tej mame niekedy tak blíži, až sa byt trasie?!
Potom mama zakričí tatinove meno...to už nechápem vôbec. Niekedy tak premýšľam, čo by sa stalo, keby zakričala meno niekoho iného?
No a najväčšia záhada je, že mama je na druhý deň celá vyrehotaná...?...
Raz sa mi stalo, že som ich pri tom vyrušil...predstieral som plač, lebo sa to naozaj nedalo počúvať...a oni ma zobrali medzi seba. Otec sa otočil chrbtom a zaspal a mamina ma pritisla k sebe, opäť som nemohol ani dýchať...a hlavne, všetko tam v posteli bolo akési mokré. Od vtedy ich podozrievam, že sa v noci pocikávajú!
Mamina mi začne tíško spievať uspávanku...a po chvíli ju preruší tatkove chrápanie. O ďalšiu chvíľku zaspí aj ona a ja tam len tak ležím a pozorujem svojich rodičov. Je mi dobre. Cítim sa bezpečne...ale keby som mohol chodiť, hneď by som prešiel do svojej postieľky...tú mám tak či onak najradšej, tam sa usmievam vždy (teda ak práve neplačem).
Obidvaja sa za noc pár krát zobudia a idú na záchod. Otec si pri tom mrmle čosi o pive (fuj, nechápem ako to môže piť!) a mama vždy skontroluje, či spím. Ja sa jej snažím naznačiť plačom, že chcem ísť do svojej postele, ale ona ma opäť dusí a zaspáva.
Mám ich rád, svojich rodičov, aj keď im často krát nerozumiem. A nemám rád, keď sa hádajú, aj keď vtedy aspoň mama nekričí v noci otcove meno!
...možno by niekto mohol napísať pohľad starých rodičov...asi by to nebolo ďaleko od tohto, hmm? ;o)
