Povedala iba "áno"

Vtedy som si myslel, že ten pocit, čo som cítil po jej odpovedi, bolo to najúžasnejšie, čo človek môže od života očakávať. Ťažko definovať šťastie. V mojom ponímaní sa mu ten pocit minimálne približoval.

A potom prišla realita. Prekonala všetky doposiaľ poznané pocity. Príjemno, vzrušene, s pocitom slobody som sa začal usmievať na život. Opäť.

Človek sa vie pripraviť na veci, na ktoré sa tešil a zrazu sa stanú skutočnosťou. Pamätám si na množstvo vysnívaných vecí, ktoré sa mi proste splnili. Pamätám si na pocity, ktoré ma pri tom unášali do výšok. Veľmi to mám rád. Roztrasené kolená, rozbúšené srdce a chvíľku rozmýšľania, či je to naozaj skutočnosť? Človek je večne nespokojný tvor, aj ja som tušil, že je ešte niečo viac, ešte niečo silnejšie ako splnenie svojich snov.

Je. Všetky teórie sú zbytočné. Mať je milá vlastnosť. Ja mám svoje prvé bejby!

Má veľké oči, krásnu farbu, váži akurát. Je trošku nemotorné, nevie toho veľa a aj tak mi robí neopísateľnú radosť. Je totiž moje. Podstatná poznámka. Moje moje moje! Môžete mať radi deti, ale iba to vaše bude vždy to najkrajšie.

Ešte neviem, ako ho budem volať, ale niečo vymyslím. Zatiaľ ho volám, pozornejší si všimli,
" moje prvé bejby ".

Áno, moje bejby je už v pubertálnom veku. Očividne dobre vychované, skromné a práve preto sympatické. S takými peknými okáľmi sa mu bude určite ľahko predierať svetom. A o to tu ide. Budeme sa chvíľku predierať svetom. Tam a nazad. Odtiaľ tam. A potom späť alebo opäť. A spolu.

Moje prvé naozajstné bejby. Moja radosť z neho.