A až keď zastal kočiš s nimi vo voze tesne pred nami, bola som si už istá, že ten muž to je ten herec, ktorý hral vo filme Ján Pavol II. Karola Wojtylu za mladi; keď utekal a skryl sa u toho čudáka pod Wawelom a dostal od neho dajakú knižku. A mal to, čo aj v tom filme. Aj pápež to mal, aj všetci Poliaci - všetci malí "Karolovia", všetci veľkí aj starí, ženy aj muži. Smutné oči sú to. Poľsko je smutná zem. Aspoň ja mám taký pocit. Akoby všetci z nich zažili ten smútok komunizmu a majú to všetci navždy zapísané v dušiach. A potom sa ten pocit dedí a je to vidno na očiach.
(prvý októbrový týžden 2007)
Už sa mi nechce študovať - pri pohľade na prútené košíky plné ovocia a zeleniny v rukách žien vychádzajúcich z trhovisiek. Už mám chuť byť doma, byť ženou v domácnosti, prať a žehliť veci konkrétnemu človeku a mne, byť vydatá za toho istého konkrétneho človeka a nevyspať sa v noci pre naše decko ležiace v postieľke Made in Poland, a mať v hlave recepty a nepremýšľať nad tým, čo uvarím, len ísť na trh s deckom v takej tej šatke, lebo jeho chrbtica vydrží tú cestu na trh a z neho, a až po nakúpení uvažovať pri ceste späť, čo by sa z toho dalo uvariť. Alebo ešte nemať decko a ísť tam sama, kúpiť si nejaký kvet a raz si vypýtať ten najškaredší, najzvädnutejší, lebo ten nikto nechce a kvety sa predsa majú kupovať, nemajú sa vyhadzovať predtým, ako boli vo váze. A potom si chcem kúpiť gaštany, ale nie sama, zase s tým istým konkrétnym človekom, lúskať ich na lavičke. A potom nazbierať listy a dať ich doma do váz, do pohárov a pohárikov a ozdobiť nimi každý kút a mať kúsok jesene aj doma. Ešte nie v živote, len tak separátne od nášho bytia. Byť nezávislí od jesene, ale mať ju v našom byte.
(16. 10. 2007)
Vonku je krásne slnečno. Tak neskorojesenne, aj večer na lavičke zajedajúc zapiekanku. Mám chuť tu zostať sedieť a niečo si čítať na lavičke pod pouličnou lampou ako bola tá z Narnie. A dostať sa tam nie cez tú lampu, ale cez písmenká knihy. Alebo mám chuť šukať v mape ako tí dvaja, na inej lavičke, pod inou lampou. A nevyznať sa v tom, lebo ženy sa v mapách nevyznajú a ja som v tomto prototyp, otáčam mapu a ja sa otáčam s ňou. Iba raz sa mi to takto podarilo. Vo Viedni pod sochou Márie Terézie som našla Mariahilferstrasse. Bola hneď za rohom.
(17. 10. 2007)
V kostole sestier klarisiek začína omša o 10:00. Sedíme v lavici pre dve osoby. Kostol je prázdnejší ako poloprázdny. Asi preto, že v Krakowe ich je viac ako sto. Ževraj. Z lavice sledujem podlahu vľavo odo mňa. Je bielo-čierna a tieto dve farby tvoria na zemi obrazce podobné vzorcom benzénu. Pri dverách je bielo-čierna rohožka. Tu tieto dve farby vytvárajú štorce. Ale zapadá sem. Ladí s dlážkou. A tak až do konca omše myslím na tú sestru klarisku, ktorá tú rohožku kupovala a na to, ako sa asi musela vytešovať, že našla v obchode rohožku, ktorá sa tak ohromne hodí ku dlážke v ich kostole z 13. storočia. Lebo sestričky to tak vedia. Vytešovať sa z maličkostí.
(21. 10. 2007)
