Je sobota, 14:30 a mne zvoní telefón. Kamarátka. Že má nejaké voľné lístky, či nejdem. Idem. Také ponuky sa nehádžu len tak pod stôl. Obehala som asi polovicu mesta, než som si zohnala šaty, vysypala som asi všetky taštičky s kozmetikou v našej domácnosti a všetko takto porozhadzované som nechala ležať úhorom a behotom na vlak.
Je sobota, 18:30 a my si vykračujeme bezpočetným množstvom schodov ku Kúpeľnej dvorane. Ako veľké hviezdy kráčame po červenom koberci a rovnako hviezdne si sadáme na červené stoličky. Obkúkame, kto všetko prišiel, snažíme sa priraďovať mená ľuďom, o ktorých sme presvedčení, že ich poznáme, len nevieme odkiaľ.
Je sobota, bližšie neurčeného času (hodinky sa nehodia k šatám) a my obchádzame stoly s jedlom. Striehneme na voľné miesta pri stoloch, ktoré sú beznádejne obsadené. Nás si zase vystriehol jeden ujo fotograf a zvečnil si nás.
Je sobota, niečo pred polnocou. S nadvihnutými šatami cupitáme po už vodou nasiaknutom červenom koberci. Ževraj, tak bolo povedané, posledný deň musí pršať. Možno aj prírode prišlo ľúto, že sa 13. ročník tohto festivalu končí.
Je nedeľa, niečo po 19:00 hodine a v televízii beží reportáž zo včerajšieho večera a mne je tak dobre na duši. Som skalopevne presvedčená, že budúci ročník si nenechám ujsť a zúčastním sa aj bežných festivalových dní. Presvedčil ma úsmev pána Lasicu.
Usmieval sa síce na všetkých, ale ja som ten úsmev zobrala osobne.
