Takého naozajstného, v čiernom oblečení, dokonca mal aj tú charakteristickú kominársku čiapku. Jediné, čo mu ešte chýbalo, aby vyzeral ako vystrihnutý z rozprávkovej knižky, bola veľká zakrútená čierna štetka prehodená cez plece.
Nie som poverčivá, ale napriek tomu som akosi inštinktívne šmátrala po nejakom gombíku. Jedného sa mi podarilo chytiť práve vo chvíli, keď sa mi moje potenciálne šťastie takmer stratilo za rohom...
Asi po pol hodinke som stála na námestí a čakala na kamarátku. Zrazu niečo fľaslo na zem. Pár centimetrov odo mňa... Presne tak, bolo to holubie „oné“. Tuším aj ono prináša šťastie, no nie som si istá, či tak všeobecne, alebo len vtedy, ak vás to zasiahne. Neviem.
Ale či už je tomu tak alebo onak, mojím prvým dnešným šťastím bolo to, že som v dnešnej dobe, a navyše v meste, vôbec nejakého kominára stretla. Druhým šťastím bolo, že som nemusela sedieť na prednáške s holubacím exkrementom na svetri.
No nie som ja v podstate šťastný človek?!
:-)
