Po prvej, Vatikánom neoverenej informácii som necítila žiadne preexponované emócie. Myslela som si, že budem. Totiž, ešte keď som bola malá a mamina nám rozprávala, ako to vyzeralo vtedy, keď zvolili nového pápeža, rozmýšľala som, ako sa asi ľudia cítia vtedy, keď prídu o niekoho takého veľkého, akým biskup Ríma určite je. Čo sa im asi premieta v hlave? Tešia sa na toho nového? Porovnávajú ho s tým predchádzajúcim? Prišlo mi to ako veľký myšlienkový chaos, s ktorým musia títo ľudia zápasiť.
Dnes som sa v tejto situácii ocitla ja. A aj keď to ešte nebolo potvrdené, vo mne sa to odohralo. Iba jedna centrálna myšlienka a po nej ďalšia.Tú prvú som na slohu v šiestej triede opísala takto:
“Hneď v piatok po konci školského roka sme sa celá rodina vybrali do Bratislavy. Do Dómu sv. Martina nás pustili o 10:45. Stáli sme pri dverách a Svätý Otec nám dal krížiky na čelo a podal ruku. Jeho príhovor bol krásny a popretkávaný zaujímavými žartami. Keď vychádzal z Dómu, na povzbudenie nás potľapkal po líci.”
Druhú spomienku som odo dňa, kedy sa odohrala, posúvala na samé dno môjho vedomia. Dnes vyplávala na povrch. Po tretej návšteve Jána Pavla II. na Slovensku ho moja spolužiačka nazvala starým a senilným dedkom. Ja som na to nepovedala vôbec nič...
Dnes hovorím. Nie je tomu tak dávno, čo som čítala jeden článok o pápežovi. Článok sa končil slovami, ktoré autor dostal ako odpoveď na svoju otázku, čo sa stane, keď terajší pápež zomrie: “On nezomrie nikdy!”
Za vatikánskymi oknami je svetlo. Za mojím “oknom” tiež.
