Obliekam si rukavice a pritom zabúdam, že som mala v jednej ruke obal z hygienických vreckoviek a jednu zasmrkanú vreckovku a tak zisťujem, že to už v ruke nemám. Pozerám sa za seba, ale nič nevidím.
Teraz prechádzame k prechodu pre chodcov. Svieti nám síce červená, ale môžeme smelo ísť, lebo už tu žijeme nejaký ten čas a vieme, že môžeme ísť, lebo autá chodia iba z jednej strany a z inej nemôžu, takže keď nie je áut, môžeme ísť aj na červenú a Krakovčania to vedia.
Tu je obuv, kde je namočená jedna topánka v takom akoby akváriu a na ňom je položená ďalšia, červená. Tá tam bola minule a keď ju vytiahli, kvapkala z nej ešte voda a keď bola namočená, bola otočená doprava a tá nová je otočená doľava a je hnedá. A tu je sekáč so zarosenými výkladmi, v ktorom včera vykladali tovar. Robia to každú sobotu; tu je obchod s tehotenskými vecami, volá sa Bella mamma a hovorím, že aj ja taká chcem byť. Mať také bruško, ako má to veľké tlačené B.
Ideme okolo ďalšej obuvy. Buty majú zoradené v troch radoch a nad nimi je veľká fotografia Jána Pavla II. s červenou pelerínkou. Nemajú tu nič iné, iba tie topánky a nad nimi pápeža, ktorý si tu možno kedysi kúpil topánky a možno aj nie. Oproti nám idú dvaja držiach sa za ruku, on sa na mňa pozerá. Dnes, ak sa budú večer milovať, bude to také ako vždy, no ona sa nikdy nedozvie, že mi dnes venoval taký pohľad. Nikdy sa nedozvie, že na jeden kratučký okamih sme boli vo vzťahu traja. Ani on jej to nikdy nepovie, lebo to bol iba krátky okamžik a takých je v dni možno až tisíc.
Pred nami je auto s poľskou poznávacou značkou a na jednom okienku je vpísané do snehu Jimmy a na druhom Ania.
Sedíme v kostole, v ktorom je pološero a hrá organ. Počúvame, aj za nami jeden kňaz v spovedelnici, takej ešte starodávnej, do ktorej je vidieť a on je opretý o drevo svojich dvierok, ruky mu prevísajú von, aj štóla.
A keď zakloním hlavu, z chóru trčí jedna anjelská hlava, nič viac, iba tá hlava a po skončení koncertu je vidno druhú hlavu s telom, živým telom organistu, ktorý je šťastný, že sa mu tak dobre hralo na zrekonštruovanom organe a klania sa a ukazuje na organ, že tomu, tomu tlieskate.
V parku sú zasnežené chodníky a je zima. Dievča oproti nám si zapaľuje cigaretu a z úst jej vychádzajú obláčiky dymu. Aj my vyrábame obláčiky, ale také prírodné, lebo je zima a vnútri nás je teplo.
Na konci parku je strašne vysoká lampa, hovorím, že som si ju doteraz ešte nevšimla, lebo sa nepozerám úplne poctivo. A tá lampa je strašne vysoká, osvetľuje korunu stromu, z ktorého ešte nestihli opadať listy.
Presne na tom mieste, kde som stratila ten obal z hygienických vreckoviek s jednou osmrkanou vreckovkou vo vnútri, ho tam nachádzam a hádžem do koša, tam, kam patril už pred tromi hodinami.
Sme pred vchodom Lubelskej ulice 19B s prekríženým druhým písmenom "l" v názve a možno aj s bodkou na prvom písmene "L", ale to neviem presne a už je tma, aby som to mohla vidieť a tak to pozriem zajtra cez deň, aby som si bola istá. Aby som to vedela povedať hocikomu, aj keď by nebol slepý, aby si to vedel predstaviť.
(Dnes som sa nedržala pod pazuchou s nijakým slepcom. Len som minulý týždeň zas raz pozerala Horem pádem, ktorý sa tu v Poľsku premieta pod názvom "Na zlámanie krku". Prvýkrát som si uvedomila, že mi v tom filme hrozne lezie na nervy ten komentár. A prvýkrát som si spätne uvedomila, že pre tých, ktorí nevidia obraz, je tam nadmieru potrebný. A tak som si dnes ja otextovala moju prechádzku Krakovom. Pre každý prípad.)
