Stretnutie som si dohadovala deň predtým. Dohodli sme sa, že sa stretneme o 7:40. Tak nám to obom vyhovovalo. Čas stretnutia som si napísala na ruku (pripúšťam, je to zlozvyk, ale nevzdám sa ho – aspoň zatiaľ nie). Potom som ešte riešila iné záležitosti cez telefón a keď už bolo všetko vybavené, letmo som zachytila poznámočku na mojej ruke. Stálo tam 8:70! Chápete?! S bratrancom som sa mala stretnúť o 7:40 a ja som si napísala na ruku 8:70!
Nad čím som rozmýšľala, že som tam udala číslo podobné akciovým cenám jogurtov v sieti niektorých hypermarketov? Čo som už načisto šibnutá?
8:70?!
Potom som sa nad tým trošku zamyslela (ďalší môj zlozvyk – rozmýšľať nad „hlúposťami“; tiež sa ho nevzdám – aspoň zatiaľ nie). Opäť som samú seba utvrdila v tom, že ľudské myšlienkové pochody sú absolútne fascinujúce. Že to, čo sa deje v našom mozgu, všetky tie veci, o ktorých si myslíme, že ich vieme presne pomenovať a zaradiť ich do nejakého systému, ktorý sa učia už deti na základnej škole; jednoducho, že to všetko je na prvý pohľad úplne jasné, no v konečnom dôsledku je to niečo, nad čím nám niekedy zostáva (obrazne povedané) rozum stáť.
Fascinovaná som išla spať.
Ráno si moju popísanú ruku všimol môj deväť ročný brat. Všetko som mu rozpovedala a on mi nakoniec povedal: „No, keď si sa s ním dohodla na 7:40, asi by si tam na tých 9:10 prišla neskoro...“
Trvalo mi pár minút, než som pochopila.
A deň som začínala zase fascinovaná.
