Teda... je ešte dieťa, ale nie je bábätko. A je aj dobrý, len občas už neposlúcha. No čaro maloprincovstva mu ešte zostalo. Dnes napríklad doniesol zo školy sedmičku .
"Fakt, Kaču!"
Tri jednotky a jedna štvorka z diktátu.
"A čo si tam, prosím ťa, nevedel?"
"Ale to boli také blbosti na priamu reč. A ja som dával úvodzovky pred výkričník," a nakreslil mi to prstom do vzduchu, keď by som si to náhodou nevedela predstaviť...
A tak sme sa pustili do chystania si podľa rozvrhu. Síce si chystáva s maminou, no tentoraz urobil výnimku, lebo sa ponáhľal von. Oľutoval to aspoň tristo razy a aspoň päťstokrát mi to povedal (rozumej: vykričal). Lebo nám to trvalo trištvrte hodinu a nevedel pochopiť, prečo úloha z literatúry nemôže zostať tá jeho jedna, prepitujem, veta - televízia, tma, fuj!!!!! fuj!!!!!! fuj!!!! A navyše si nevedel spomenúť, aké bolo zadanie a prečo to tam napísal. Potom si spomenul. A v záchvate hnevu namaľoval túto vetu - Bol prekvapený, že sa tešia z hviezd.
(Včera sa štval, že nevie kresliť, dnes už "maľoval"...)
Keď sa vrátil z vonku, bol ako vymenený. Hrali sme sa, čítali leporelá, ako keď bol malý, len teraz čítal on a a ja som spomínala. Niekedy aj nahlas:
"Pamätáš, že keď si bol malý a videl si túto myšičku so syrom, vždy si si pýtal aj ty syr?"
"Uhm."
Pokúšam ho:
"A prosíš si aj teraz?"
"Nie."
Ale pamätal si. Síce len toto, ale pamätal.
Potom sme sa bláznili, počúvali pod paplónom poručíka Žigira, šteklili sa a po tom všetkom si pošúchal rukou pod pazuchou a strkal mi ju pod nos, že - "ovoňaj môj pot". A ja som povedala, že "fuj", no nebolo to hnusné. Lebo povedal, že ovoňaj...
Išli sme sa na záver dňa pomodliť desiatok z ruženca.
"Za čo ho obetujeme?," pýta sa mamina.
Sme ticho. Potom Miško zahlási:
"Za smetiarov."
Smejem sa očami aj ústami, ale nie nahlas.
"Dobre, tak za tých našich..."
