No každú sobotu do jednej z nich už niekoľko rokov chodievame. Najprv to bolo za babičkou; potom, keď bývala babička u uja, chodievali sme tam zachovávať dom v obývateľnom stave a chodievame tam ešte aj teraz, aby nám alebo nejakým potenciálnym obyvateľom nepadol na hlavu...
Keď som bola menšia, dedinu som strašne neznášala. Mala som pocit, že tam nič nie je, keď človek niečo potrebuje, musí aj tak skočiť do mesta. A všetci chodili oblečení v teplákoch, babky v krojoch... Všade bolo hávede, v dome pavúky a blato... Zaprisahávala som sa, že na dedinu v živote bývať nepôjdem. Teraz by som si to možno aj vedela (bez tej hávede, samozrejme) trošku viac predstaviť, ale aj tak by som dala radšej prednosť mestu. Aj keď len takému úplne maličkému...
Dnes sme tam boli zase. S Miškom sa radi chodievame po dedine prevážať na bicykloch (hrozných "tragačinách", prirodzene). Jemu vydrží nafúkaný do polky dedinského okruhu, môj má jednu rýchlosť a na chrbte viac krížikov než ja... Väčšinou chodievame po tej istej trati, meníme iba smer, no dnes sme našli úplne na konci dediny jednu maličkú slepú uličku...
"Kaču, poďme sem."
"Dobre. Ja som tu ešte nikdy nebola."
"Šak ani ja. Tak poďme!"
A tak sme šli. Bol tam potok, úzka (ale asfaltová!) cesta a takých päť až osem domov. Za nimi už len nikde nekončiace polia...Pomaličky sme sa viezli, keď Miško zrazu zahlásil:
"Veď sem ani Ježiško na Vianoce nepríde!..."
"Čože?," smiala som sa.
"No a nie? Šak to je taký zapadákov, že sem ani Ježiško na tie Vianoce nepríde."
A ja som vtedy prvýkrát pocítila neprekonateľnú túžbu bývať v niektorom z tých domov, aby som mohla plná očakávania a nádeje sadať k štedrovečernému stolu a netrpezlivo čakať, či ten Ježiško naozaj príde...
Dnes pre mňa začal advent.
