Predseda vlády opäť vrátil do verejnej diskusie granty, dotácie a peniaze, ktoré dáva cez rôzne schémy štát nekomerčným organizáciám. Má sa overiť ich prideľovanie a efektívnosť vynakladaných zdrojov. V napätej ekonomickej situácii štátu nič nevyzerá viac ako túžba po zlepšení blahobytu občanov. Overiť efektívnosť vynakladaných prostriedkov vyzerá ako tak čistý úmysel, že veriaci vládny voliči by za neho boli ochotní aj bojovať.
Nuž neveriaci v nášho predsedu vlády asi trošku spozorneli, ak Fico vo svojom liste ponechal výnimku pre organizácie, občianske združenia, či nadácie, ktorých zriaďovateľom je štát, štátneho inštitúcie a organizácie zriadené štátom alebo samosprávami. Ako človek, čo sa okolo toho iba pohybuje, viem ako ťažké je získať informácie o zakladateľoch a zriaďovateľoch rôznych o..z.. Veľmi pochybujem, že pracovník ministerstva má nejakú predstavu, ktoré organizácie akého majú zriaďovateľa, o jeho schopnosti to zistiť ani nehovorím.
Samozrejme, že všetci neveriaci vo Fica, ale aj mnohí veriaci, ktorí majú nejakú skúsenosť vedia o čo ide. Ide o to ukázať na príklade neefektívneho vynakladanie a nadmerného financovania zlotrilosť opozície, najmä Progresívneho Slovenska (napríklad riešené aj tu)
. To sa na rozdiel od „bývalej“ opozície v oveľa menšej miere podieľala na tradičných komerčných aktivitách. Pri nich bol a je majiteľ, manager firmy často nútený obchádzať zákonné povinností využívaním dier v zákone a teda spôsobom, ktorý sa nedal potrestať, aj keď sa dal „morálne odsúdiť“. Tiež využívanie výhod, ktoré boli k dispozícii pre podnikateľský sektor takéhoto predstaviteľa mohlo ľahko dostať na „pranier“ morálky zneužívania dotácii a „stretu záujmov“
V tomto prípade však hovoríme o peniazoch, ktoré štát pridelil organizáciám na činnosti, ktoré dokonca ani nepokryli náklady (spolufinancovanie). Štát nielen rozhodol o účely použitia, ale určitým spôsobom aj overil jej naplnenie. A tak jediná možnosť ako „potrestať“ čerpanie štátnych peňazí je overiť efektívnosť ich vynakladania.
Treba povedať, že Fico má pravdu! Efektívnosť vynakladanie verejných prostriedkov cez projekty nie je veľmi vysoká. Priamo a nepriamo som sa podieľal na desiatkach „projektových“ aktivít financovaných v školstve, aktivitách občianskej spoločnosti alebo sociálnych veciach. Skôr ako do súčasnosti sa pozriem do histórie.
O prebytku projektových peňazí ako zdroji plytvania
V 90.rokoch kedy ešte znalosť angličtiny nebola v akademickom prostredí široko rozvinutá, som sa dostal do viacerých medzinárodných projektov, financovaných EU. Aj keď platy na vysokých školách vtedy neboli veľmi vysoké, možno štvrtinu až pätinu môjho príjmu tvorili štipendiá pri zahraničných pobytoch. A musím priznať, že nikdy som nebol z tých, čo by na suchom chlebe a konzervách sedel v izbe a šetril. Doprial som si požehnane výletov, zábavy aj miestnej kuchyne, aj keď uznám, že ceny reštaurácii boli pre mňa dosť limitujúce.
Jeden s tých projektov sa dotýkal manažérstva kvality, ktoré v tom čase patrilo medzi obľúbené témy zlepšovanie práce priemyslu aj verejnej sféry a zvyšovania ich konkurencieschopnosti. V rámci nejakého projektu urobili „vrtáci“ analýzu, že EU cez podobné schémy a s podobnými cieľmi financuje vyše 100 projektov venovaných manažérstvu kvality. O tom, že takýto počet podobne orientovaných projektov navodzuje neefektívnosť vynakladania prostriedkov niet pochýb.
Určite akákoľvek analýza by našla desiatky až stovky projektov, v ktorých sú pridelené prostriedky naddimenzované. Nemálo organizácií, ktoré s takýmito prostriedkami pracuje udržuje (v čase poskytovania prostriedkov) mzdy vysoko nad úrovňou bežnej mzdy. Ak chce Fico nájsť cez svoju analýzu terče pre uchlácholenie svojich voličov som pevne presvedčený, že také príklady nájde. Neznamená to však, že má pravdu.
O nedostatku projektových peňazí ako zdroji plytvania
Keď píšete projekt pohybujete sa medzi mlynskými kolesami. Na jednej strane máte predstavu ako zabezpečiť svoje ciele, ale viete, že často poskytovateľ má snahu podporiť čo najviac projektov. V mnohých prípadoch je výsledkom snahy organizácie poskytnúť prostriedky čo najviac projektom, krátenie pridelených prostriedkov.
A vtedy sa ako autor myšlienky a navrhovateľ projektu dostávate do veľmi ťažkej pozície. Aj keď ste možno niektoré požiadavky nadhodnotili s cieľom predsa len získať 100% potrebných nákladov na realizáciu očakávaných aktivít, to krátenie môže ísť viac alebo menej pod túto hranicu. A zrazu zistíte, že prostriedky, ktoré získate neumožňujú naplniť ciele projektu. Sú projekty, kde máte možnosť takéto chýbajúce prostriedky nahradiť inými zdrojmi, ale zďaleka nie pri každom projekte to ide. A tak síce sú vám pridelené prostriedky, ale pretože nie sú dostatočné na reálne ciele, skôr ako na naplnenie cieľov, sa sústredíte na dokazovanie ich naplnenia a veľkú časť vyplytváte. Keď som vo vedeckom grante dostal tretinu požadovaných prostriedkov, za ktoré som chcel nakúpiť databázy vstupných údajov, nezostávalo než nájsť iné riešenie. Napokon som ho našiel, ale prostriedky som čiastočne vyplytval na nákupy, ktoré z hľadiska projektu neboli nevyhnutné.
O celkovom nedostatku ako zdroji plytvania projektových peňazí
Vyššie opísaná situácia súvisí aj s tretím dôvodom plytvania verejných zdrojov. A to je sanácia iných nákladov. Veľká časť verejných zdrojov je orientovaná na podporu projektov, teda časovo obmedzených aktivít rôzneho typu organizácií. V rámci toho majú niekedy povolené aj prostriedky na administratívu. Iba zriedka je percento na réžiu dostatočné, aby zabezpečilo chod danej organizácie. A preto často musí do projektu, ktorý chce realizovať dostať aj také nákladové položky, ktoré neslúžia samotnému projektu, ale skôr chodu danej organizácie.
Z pohľadu Ficovej alebo Muskovej kontroly samozrejme takéto náklady vyplávu ako neefektívne vynaloženie prostriedkov. Túto skúsenosť som získal nielen kedysi pri práci pre občianske združenie venované ochrane spotrebiteľa. Ministerstvo pri obmedzenom množstve prostriedkov na podporu ochranu spotrebiteľa uprednostnilo projektové riešenia. Pritom však vedelo, že organizácie, ktoré sa uchádzajú o granty nemajú dostatok vlastných zdrojov na plnenie svojich cieľov pri ochrane spotrebiteľa. Aj preto asi vždy prižmúrilo oči na nižšou efektívnosťou vynaložených zdrojov.
Alternatíva plytvania projektových peňazí
Nájsť optimálne a efektívne riešenie vynakladania verejných prostriedkov je mimoriadne náročné a niekedy až nemožné. Veľmi často takéto schémy riešia kreatívnu, tvorivú, inovatívnu alebo sociálnu aktivitu, ktorá sa takmer objektívne nedá merať. Nadnesene môžeme povedať, že stanoviť napríklad objektívne koľko peňazí „stojí“ nová hymna je takmer nemožné. Ak by Oskar Rozsa naozaj intenzívne pracoval tri roky na optimálnej podobe hymny, bolo by aj tých 40 000 opodstatnených. Ak by kvôli novej hymne odmietol skladať hudbu pre nový film Avangers, tak tých 40 000 je možno aj nedostatočná kompenzácia niečoho, čo mu mohlo priniesť milióny. Ak si však sadol a za týždeň upravil existujúcu podobu (a pre drvivú väčšinu národa je rozdiel v hymne nespoznateľný) hymny, tak tých 40 000 je skôr kšeft pre kamaráta.
Existuje alternatívne riešenie? Samozrejme a poznáme ho v mnohých podobách. Napríklad v dávnych časoch existoval namiesto dohody s kamarátom ROzsom niečo ako pozícia dvorného skladateľa. Kráľ alebo bohatý šľachtic si zaplatil niektorého skladateľa a interpreta, aby prednostne skladal a prezentoval hudbu na organizovaných podujatiach. Takže namiesto dohody s kamarátom by sme Oskara zamestnali na trvalý pracovný pomer a on by hral a tvoril hudbu pre štát a vládu. Samozrejme by to nebolo zadarmo. Pri plate povedzme 2000 € čistého, by sme v priebehu roku prišli na porovnateľné náklady štátu, ako je jednorazový kontrakt na hymnu.
Podobne by sme rybárske alebo poľovnícke organizácie, dobrovoľných hasičov, charity, jazykové školy a množstvo iných organizácií vedeli každú nahradiť „štátnou“ organizáciou so štátnymi zamestnancami. Štát Roberta Fica by mal v tomto ideálnom stave úplnú kontrolu nad vynakladaním prostriedkov a mal by úplnú istotu, že všetky prostriedky sú vynakladané efektívne.
S jedinou výhradou!
Celý tento systém by stál niekoľkonásobne viac, ako stojí súčasný systém neefektívneho vynakladania „štátnych peňazí“ cez dotácie, granty a projekty. Stálo by to viac, pretože za týmito systémami je obrovské množstvo dobrovoľníckej, neplatenej práce členov, podporovateľov a ich rodinných príslušníkov. Pri organizovaní podujatia hociktorej zo spomenutých organizácií bežne pomáhajú rodinní príslušníci a to aj bez nároku na odmenu. Takáto pomoc pri organizovaní „pracovného“ podujatia asi nie je celkom možná zo zákonných dôvodov a ani očakávaná. Okrem toho pri prenose aktivity na „neprofesionálny“ sektor ide o časovo obmedzenú podporu, ktorú je možné ukončiť v prípade ak výsledky daného subjektu alebo jeho aktivity nie je v súlade s cieľmi poskytovateľa.
Slovenské národné divadlo má neodmysliteľné miesto na kultúrnej mape Slovenska. Je to presne ten typ „špičkového umelca“ hrajúceho pre „kráľovský dvor“, ktorý našťastie tvorba všetci občania. Ale! Rozpočet SND je vraj niekde na úrovni okolo 25 mln. Eur a výsledky práce vrcholovej scény videlo do 300 000 divákov (čísla sú zvýhodnené pre SND). Porovnajme koľkým ľuďom sprostredkoval nejakú formu kultúry Fond na podporu umenia (ktorý je predmetom vášnivých politických diskusií) s rozpočtom 15 mln. Eur? Možno 10-20% išli na projekty, ktoré nie sú v súlade s cieľmi súčasnej vlády, ale stojí im vyliať celú vaňu, kvôli tejto „opozičnej“ kutúre?
NKU má tiež nezastupiteľné miesto a štátom pridelených 14 mln. Eur dáva jeho vyše 300 zamestnancom dostatočnú nezávislosť na štáte. Na druhej strane predmetom nepriazne je oponentúra organizácii ako Via Iuris alebo Transparency International, ktorých rozpočty sa pohybujú skôr v rovinách stoviek tisícov Eur ako v miliónoch. Ako som napísal v inom blogu, skôr ako to, že tieto organizácie podporovali USA by nás mrzieť, že náš štát nie je ochotný minúť minimálne prostriedky na účinnú a efektívnu oponentúru vládnutia.
Pár slov na záver:
Tento blog sa volá paradox projektových peňazí. Vznikol ako reakcia na kroky Ficovej aj Trumpovej vlády, ktoré začali boj proti „projektovým peniazom“ z verejných zdrojov. A vo svojej snahe budú úspešní, pretože ako som napísal nájsť efektívnosť je v tomto prípade takmer nemožné.
Napriek všetkému a obavám, ktoré mám stále žijem v presvedčení, že naša spoločnosť a celý západ sme na míle vzdialený od nejakej totality. Pretože tá by dokázala občiansku aktivitu masívne potlačiť svojou snahou ju ovládnuť. Nepodarilo by sa jej to, tak ako sa to úplne nepodarilo ani v tých najautoritárskejších zriadeniach.
Ak by cieľom bolo iba „usmerniť“ ideologicky prideľovanie prostriedkov, mala by si vláda Roberta Fica uvedomiť, že vylieva dieťa z vaničky. Aktivity vyňaté z verejnej podpory v demokratickom svete iba získajú atraktívnosť a stratia možnosť verejnej kontroly.
Ak by cieľom malo byť zvýšenie efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov, tak by sme si mali uvedomiť, že napriek neefektívnosti, je systém liberálneho poskytovania prostriedkov takmer vždy efektívnejší a spravodlivejší a dokonca aj lacnejší ako alternatívne riešenia.
