„Tak strašne chrápem?“ podpichol som ju, lebo som čakal nejakú uštipačnú reakciu.
„Nabudúce ťa kopnem!“ pošteklila ma očami a celá strapatá sa na mňa pozerala. Konečne to všetko bolo za nami. Minulosť skončila. Všetko opadlo a cítili sme sa slobodní.
Pozerali sme sa von oknom. Bola tma, ale chceli sme ísť von. Postupne sme sa prechádzali po snehu, robili stopy a užívali si zvuk, keď nám topánky padali na čerstvo napadaný sneh.
Začalo svitať, držali sme sa za ruky a ukazovali si na okná, v ktorých svietilo slnko. Je nádherný pohľad. Z diaľky to pripomínalo sviečky, ale ja som nechal zápalky pri rysovi na stole.
Ona mala. Zapálila zápalku a podelila sa. Spoločne sme pozerali na rannú dedinu, kde sa ľudia budili do práce. Tam sú lesníci, inde kováči, v ďalšom dome je mäsiar, ktorý sa neustále smeje. Tam sú dievčence, čiže sa na ten dom nemám pozerať, naznačila pohľadom.
„V ďalšom dobe býva nádherná žena,“ začala rozprávať, ale viac si už nepamätám, lebo z borovice spadol sneh na moju hlavu. (Určite to urobila schválne, preto sa smiala a bola absolútne pohoršená, keď ma videla oprašovať. Predsa len, je v nej aj kúsok čarodejnice.)
„Pozri, nižšie je železnica! Ľudia nastupujú do práce! O chvíľu príde vlak!“ pošepkal som jej.
„Veru a tam je ten výpravca, ktorý robí tú najlepšiu kávu na svete. Upečiem mu koláč, nech má čo jesť ku káve! Heslo železničiarov je káva v termoske, jablko a makový koláč. Poďme do pekárne, nemáme nič! Z čoho to upečiem?“ bola pohoršená, pridala do kroku.
A veru, šli sme do miestnej dedinky, nakúpili kadečo a šli.
Keď sme došli do kaviarne, rys v nej nebol. Isto bol na love alebo na prechádzke alebo sa skryl. Mačky to vedia.
„Keby som ja bol sprievodca, tiež by si mi upiekla koláč?“ spýtal som sa jej provokatívne. Isteže, provokovať, rozosmievať a hrať sa s jej zvedavosťou. Niekedy sa nedá odolať.
„Tebe by som doniesla uhlie, zemiaky a možno kyslé mlieko. A pokazenú klobásu!“ zahľadela sa do mojich očí tak nežne. Videl som v nej záblesk hrania, doberania a takého drobného zlostenia.
Šiel som hľadať rysa vonku, ale nenašiel som ho.
Došiel som späť a na stole ma čakal koláč, jablko, voňala káva a ona si obliekla tie najkrajšie šaty, aké som videl.
„Daj si, ty trubiroh!“ neodpustila si. Aké pekné uznanie som dostal.
„Čo to je za hostinu?“ spýtal som sa.
„To je pre teba. Si môj železničiar. Veď koľko som sa za tebou nacestovala, kým som ťa našla?“ začala sa smiať.
„A čo tie zemiaky a uhlie?“ podpichol som ju.
„Ticho, neruš, lebo budeš spať vonku!“ pošteklila ma po vlasoch.
A tak sme si začali kresliť mapu, kam všade pôjdeme.
Rys došiel o 3 hodiny, pokojne si ľahol ku krbu a zasapal, akoby mal za sebou vlastnú dobrodružnú cestu. Tiež cestoval. Všetci máme svoju mapu. Tam niekde, kde začína fantázia, kreativita, hravosť a to svoje človečenstvo.
Staršie diely:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iv
