Rys so mnou nemohol byť každú noc. Všetci, kto si prešiel nespavosťou, vedia, aké to je. Strašný pocit, keď človek nevie spať. A musí, lebo inak oddychovať nevie.
Nejaký čas som s tým bojoval, skúšal som všetky techniky, čo som poznal. Ale ono ma to aj tak dobehlo. Občas sa zobúdzam v noci a neviem zaspať. Som hore hodiny a nadávam si, že ma čaká náročný deň. Bola otázka času, kedy si to všimne ona.
Chvíľu som to skrýval. Sú isté veci, kde sa človek vie maskovať ako chameleón. Nespavosť sa dá skryť, pretože to nie je porezaná ruka alebo podvrtnutý členok. A nebolí. Fyzicky.
O 2:30 ráno som sa zobudil a vedel som, že prišla. Tušil som, že nezaspím. Dve hodiny som sa prehadzoval po posteli a nič. A ona tam zrazu bola. V nočnej košeli škrtla zápalkou a pozerala sa na mňa. Nikdy ma neprestane udivovať, aká je nádherná, aj uprostred noci. Strapaté vlasy, oči plné nehy, voňala škoricou.
„To si ty?“ spýtal som sa a predstavoval, že spím.
„Prestaň s tými hovadinami!“ okríkla ma.
„Vieš, aká si nádherná?“ spýtal som sa a skutočne som to myslel vážne. Málokedy som jej hovoril komplimenty. Viac-mennej kvôli svojej sprostosti.
„Viem,“ pošteklila si pery s úsmevom.
Posadil som sa na posteľ a cítil jej prítomnosť.
„Ako dlho to trvá?“ spýtala sa ma, pohladila ma po chrbte a cítil som, že jej na mne skutočne záleží.
„Roky. Občas to príde, inokedy je to lepšie. Niekedy aj polroka viem spať úplne normálne,“ ani neviem ako to zo mňa vybehlo. Neoklamem ju. Je čarodejnica. A ja som vždy chcel rozosmievať čarodejnicu s čiernou mačkou a strapatými vlasmi. Podala mi kakao. Teplé a sladké.
„Musíš byť strašne vyčerpaný a hnevám sa, že si mi nič nepovedal!“ skríkla, ale v jej tóne som cítil, že sa o mňa bojí.
„Ja viem, chcel som. Chvíľu sa o mňa staral rys, ale už sa dlhšie neukázal,“ pousmial som sa.
„Behá za mačkami, sukničkár jeden!“ pobavene sa ma snažila rozosmiať.
„Chcel by som spať ako mačky,“ povedal som jej a bol som unavený. Zíval som, ale vedel som, že nezaspím.
„Prečo nevieš spať?“ spýtala sa ma, pozrela sa na mňa tými svojimi očami a chcela priamu odpoveď. Bez vytáčok.
„Pretože sa cítim, že som nepotrebný. Neužitočný! A dlho som o tom nedokázal rozprávať,“ trvalo mi to strašne dlho, kým som si toto konečne uvedomil.
„Ach, ty si strašný. Nemôžeš si zakázať mať sa rád a cítiť. Je pochopiteľné, že keď sa cítiš nepotrebný, energiu uberáš zlým smerom,“ povedala mi.
„Akoby si chcel zapáliť oheň v obrovskej fujavici a hneval sa za to, že už nemáš zápalky,“ znenazdajky sa objavil rys so svojím sarkastickým tónom. Začal sa umývať.
„Mal by som venovať energiu ľuďom, ktorí ma potrebujú,“ povedal som im obom.
„Veruže. Máš šťastie, že je nás tu dosť, ktorým na tebe záleží,“ začal rozprávať rys, niečo ešte škaredé povedal o karieristoch (nemôžem zverejniť) a potom pokojne zaspal.
„No a teraz sa posuň, myslím, že je najvyšší čas ukázať ti, že ťa tvoje dievčatko so zápalkami potrebuje,“ povedala mi jemne, s úsmevom.
Venujem tento príbeh všetkým, ktorých potrebujem. Vážne je vás dosť.
Staršie diely:
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iv
https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-v
