Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
V sobotu som sa zatúlal do knižnice. Prechádzal som sa medzi regálmi, pozdravil prečítané knihy. Žmurkla na mňa Otčenášková Ester ako to len ona vie a Peter Karvaš so svojou Antigonou mi mávali. Prešiel som ďalej a spoza regálu na mňa žmurkol francúzsky autor, otec Malého princa. Dlho som neváhal a vzal si Zem ľudí. Kniha, ktorú som si po niekoľkých stranách zamiloval.
Karel Čapek mal mnoho výrokov a niektoré sa mi vryli do pamäti. Čo povedal o politike? „Politika, to je niečo také škaredé ako špinavá krčmárska bitka.“ Existuje mnoho ľudí, ktorí o politike písali, píšu a písať budú. Jeden muž si však vymyslel politický smer animalizmus a do jeho popredia vopchal prasa. Prasa, ktoré sa dostalo k moci a dopadlo, no to si už prečítajte ako dopadne. Dávam vám opäť knižný tip, George Orwell a jeho Zvieracia farma.
Dlho som na blog nepísal žiadnu povesť. Zrejme preto, lebo som sľúbil jednej šikovnej archivárke, že jej ich budem prispievať na jej stránku. Ale keďže pre istú skupinu z vás sú bratislavské povesti srdcovkou, nemohol som odolať a túto povesť hodím sem. Snáď sa na mňa archivárka nenahnevá. Bratislavčania, počuli ste o orlovi, ktorý vás kedysi zachránil?
Pamätáte si na povinné čítanie a dielo Antigona? Žena, ktorá pochovala človeka, aj keď mala prísny zákaz. Peter Karvaš dal svojej Antigone podobnú dušu ako Sofokles. V nemenovanom koncentračnom tábore sa slovo smrť objavovalo každé ráno. Smrť brávala pod seba svojou hrdzavou kosou ľudí. Čo s človekom po smrti? Dušu ukradla smrť, ale telo? Smie sa pochovať? Čo nato Karvašova Antigona?
Slniečko sa na nás neusmieva ako pred pár týždňami. Ukazuje nám svoju odvrátenú tvár, opúšťa nás a pomaličky prenecháva zime. Mrzutosť chladných večerov by sme mali kamsi zahnať. Ale ako? Mám pre vás tip ako sa zohriať. Nehovoriac o tom, že sa vám príjemne rozbúcha srdiečko a budete sa usmievať. Ako inak, aj dnes píšem o knihe. Kniha, ktorá je známa azda každému z nás. Stačí povedať len jednu frázu a zistíte, že píšem o niečom komu je všetko známe. „Jeden za všetkých a všetci za jedného.“ Dielo, ktoré napísal A. Dumas starší.
Chodím okolo prešovských pamiatok, keď mám voľno a popri nich klebetím zo spolužiakmi. Niekedy o futbale, inokedy o babách, no niekedy nás zlákajú pamiatky. Keď si občas zájdeme do mesta, prechádzame kolo väznice. Nachádza sa na Jarkovej ulici a starí Prešovčania jej kedysi dali názov Caraffova väznica.
V Košiciach je mnoho kostolov. Poniektoré zdravíme prechádzkami po mestách, iné sú kdesi ukryté. Jeden sídli na vrchu. Vrch, ktorý by ostal bezmenným, keby na ňom nesídlil kostol. Dnešný článok je venovaný košickej kalvárii.
Darovať krv, pomôcť niekomu aj sebe. Nie je to umenie, nedá sa zato dostať Nobelova cena, ale ak dostanete Janského plaketu, ste vďačný ani neviete komu. Sebe? Alebo transfúznej stanici? Dnes som dostal bronzovú Janského plaketu.
Minule som sa dostal k jednej knihe z edície SME. Kniha, ktorá ma lákala dlhšiu dobu, no buď som bol lenivý, alebo ma ťažil čas. Dostojevskij bol génius a svoju genialitu preniesol do diel, o ktorých sme sa na strednej škole učili. Vlani som čítal Biele noci. Už v nich sa mi zapáčil. Konečne som sa dostal k Zločinu a trestu.
Mestá majú nádherné príbehy. Bohužiaľ sa na nich nepamätajú všetci. Ani ľudia(veľmi rýchlo zabúdajú), ani staré budovy(nepamätajú si niečo, čo tu bolo pred nimi). Našťastie existuje niečo, čo o meste vie všetko. Niečo, čo vyzerá niekedy ako ruža, inokedy ako švárny šuhaj s kosou. Niečo, čomu zvykneme hovoriť erb. Každé mesto má tajomstvá ukryté v erbe, čo tak si priblížiť históriu košického erbu?
Rozprávkové večerníčky boli čaro, bez ktorého som kedysi nikdy nevedel zaspať. Vyrástol som, no rozprávky mi stále zohrievajú srdiečko. Minule som sa túlal po knižnici a hľadal nejakú rozprávku. Zrazu na mňa žmurkla rozprávka večerníčka, ktorú napísala Nataša Tanská. Rozprávku, ktorú som neprestal milovať. Dvaja huncútski kocúry, Puf a Muf.
Keď niekde zašumí slovo detstvo, dostaneme sa do krásnych spomienok. Spomíname na svoje obité kolená, prvé futbalové góly, či pusy pod rozkvitnutými čerešňami. Určite sa nám v pamäti zobrazia aj rôzne šibalstvá, ktoré sme porobili. Ja mám jedného kamaráta, ktorý ma presviedčal o tom, že má nerozbitnú fľašku. Raz som mu ju zobral a spustil z ôsmeho poschodia, či je vážne nerozbitná. Chcete sa aj vy opäť pobrať do detstva a zaspomínať si na rôzne šibalstvá? Prečítajte si knihu, ktorú napísal Josef Lada, Vzpomínky z dětství.
Pre každého jedného z nás je potrebný čas. Jeden z najlepších vynálezov, aké človek vytvoril, sú hodinky. Medzi najstaršie patria slnečné, ktoré zdobia aj nás, Košičanov.
Dokončil som svoj literárny víkend s Karlom Čapkom. Prečítal som tri hry, ktoré sú uložené v jednej knihe z roku 1958. Posledná hra bola podobná ako predošlé dve. Prudko čitateľná, ľudská. Príbeh jednej ženy, ktorá stratí, čo miluje. Matka.
Pokračoval som literárnym víkendom s Karlom Čapkom. V sobotu som si prečítal ďalšiu drámu. Dráma, ktorá sa nás pýta, čo je pre človeka najdôležitejšie. Príbeh o doktorovi Galénovi, ktorý vie ako jediný zachrániť svet. Bíla nemoc.
Jan Neruda raz povedal, „Sme tu len chvíľku, ale prostredníctvom písma a kníh sú naše myšlienky nesmrteľné.“ Do svojich diel spisovatelia ukladajú myšlienky, múdrosť a veľký kus seba. V posledných dňoch som si prečítal knihu, kde sa prvý krát použilo slovo robot. Dráma, ktorá sa považuje za sci-fi a určite bude nesmrteľná. Urobil som si literárny víkend s Karlom Čapkom. Prečítal som si od neho tri drámy. Začal som s R.U.R.
Minule som si „listoval“ po zlatom fonde a dostal sa ku Kukučínovi. Autor mnohých poviedok, ktorý si niektoré diela písal tajným písmom. Zaujala ma od neho poviedka Pred skúškou, ktorú som si vytlačil. Páči sa mi projekt Zlatý fond, slovenská literatúra vďaka nemu ožíva. Poviedka Mateja Bencúra ma opäť ponorila do školských lavíc. Príjemne sa počas poviedky spomínalo.
Každé mesto má svoje tajomstvá, príbehy, čaro. Výnimkou nie je ani mesto, v ktorom žijem. Mesto, kde som dostal prvú pusu, prvý krát som si obil koleno, prvý krát si zahral futbal. Mám rád Košice, mám rád cestičky a uličky po ktorých chodili ľudia ako Ján Boccatius, Béla Gester, Guyla Benczúr, Oldřich Hemerka a mnoho iných. Každá ulica má svoj názov, svoju symbolickú hodnotu. Zaujala vás niekedy Mlynská ulica?
Umenie je soľou života. Človek, o ktorom píšem dnešný článok, bol umelcom. Herec, čo ma neraz rozosmial. Človek, ktorý zomrel pred dvoma rokmi, no vďaka (nielen) Pelíškom ostal nesmrteľným. Dnes sú to presne dva roky, čo zomrel Jiří Kodet.
Kto je umelecká osobnosť? Človek, ktorý zasvätí celý život umeniu. Existuje mnoho spisovateľov, mnoho spevákov, mnoho hercov a iných, ktorí sa rozhodli žiť celým srdcom pre umeniu. Spomedzi zasvätených umelcov je aj Jan Werich. Herec a spisovateľ. Napísal jedny z najkrajších rozprávok, aké som čítal, Fimfárum.
