Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Herectvo mal v krvi, bol celý život rovnaký. Či hral vo Švejkovi, alebo v Chalupároch. Mal magickú moc, vedel ma rozosmiať. Jeho hlas, ten by spoznal každý, tiež sa nezmenil. Bol veľkým kamarátom s Hrušinským. Mám rád jeho filmy, mám rád jeho láskavý humor. Pri jeho hrobe som dnes stál. Trochu ma mrzelo, že už nie je medzi nami. Ďakujem mu za každý film, v ktorom ma obohatil, ďakujem Josefovi Kemrovi.
Hovorilo sa mu herec s tvárou anjela. Bol dobrák, človek, ktorý rozosmieval, jeho srdce bilo pre všetkých. Včera som sa túlal po Vyšehrade a dostal sa aj na Slavín. Trochu trvalo, kým som našiel jeho hrob, ale z úcty som mu chcel poďakovať. Veď kto by nemal rád Ladislava Peška?
Sám neviem, čo mi mysľou prebehlo, ale včera som si pozeral youtube a vrátil sa do detstva, kto by si nepamätal na staré dobré rozprávky? Jednou z nich je aj maďarská rozprávka s prvkami „scifi“. Hrdinovia ako sused Záviš, pes Cvoky, mačka Mafia, Aladár, Kristína, rodičia a samozrejme legendárny Pišta Hufnágel.
V Klementine(budova Národní knihovny) stojí socha akéhosi muža. Má klobúk a pre mnohých je symbolom študentstva. On je akýmsi duchom Českej národnej knižnice, teda aspoň pre mňa. Ide o človeka, ktorý sa stal legendou Prahy počas tridsaťročnej vojny. Jiří Plachý (1606-1664).
Minulý týždeň za mnou, do Prahy, prišiel kamarát a obaja sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť na hrob Jirka Schelingera a vzdať mu úctu. Popri ňom sme navštívili aj Menšíka, Hrušinského a Voskovca s Werichom. Keď už behám po Prahe, je mi cťou navštíviť hroby ľudí, ktorí ma akosi poznačili. Ľudí, ktorých si vážim a obdivujem. Jeden z nich je aj František Smolík.
Minule som si povedal, že by som mohol rozmýšľať nad bakalárskou prácou. Pozeral som si preto Správu „Společnosti bratří Čapků a čítal si články. Narazil som na článok, s ktorým som sa stotožnil a preto trochu o tom filozofujme.
Celý život sa učíme a sme čímsi poznačení, najčastejšie ľuďmi. Rodičia, priatelia, učitelia, ale aj knihy. S knihami súvisia spisovatelia a človek, o ktorom píšem dnešný článok ma poznačil. Jeden z jeho výrokov sa stal mojim celoživotným mottom. „Predstavte si to ticho, keby ľudia hovorili len to, čo: vedia.“
„To nám Pánbu nemůže mít za zlý, když takový bestie… pobijeme!”(Drda, 1982, s.41-42) „Čerstvý plakát na nároží ho přibil k dlažbě. Přelétl očima s pocity chladu v kostech oznámení o vyhlazení jakési vesničky, jejíž jméno nikdy neslyšel.“(Otčenášek,1976, s.110) Do tretice pridám ešte jeden citát z Nemej barikády a Drdovej poviedky „Nenávist“. „Patnáct! Copak je to patnáct! Za Heydricha mi zastřelili chlapce... patnácttisíc by bylo málo.“(Drda, 1982) Keď som už spomenul Heydricha, dám ešte jeden výrok, výrok, ktorý mrazí. Citát známy kolegom Vyšším princípom. „Z hlediska vyššího princípu mravního ... vám mohu říci jenom jedno: vražda na tyranu není zločinem.“(Drda, 1982, s. 32) Pred 66.timi rokmi sa v Prahe stal atentát na Heydricha a ja píšem dnešný článok o knihe, ktorá s Heydrichom súvisí a kúpil som si ju na Václavskom náměstí, „Dva proti říši.“
Túlal som sa knižnicou a hľadal nejakú sekundárnu literatúru pre jednu blogerku. Našiel som pre ňu článok o G. Orwellovi v časopise Romboid, ktorý vyšiel v roku 1998, v čísle 8. Túlal som sa aj staršími číslami a našiel zaujímavý článok. Článok o tom, ako Štefan Žáry „zmeškal rýchlik.“
Minule som si hľadal zopár kníh na seminárnu prácu o Orwellovej 1984ke. Túlal som sa v OPACu našej univerzitnej knižnice. Počas túlania ma niečo zaujalo, otec Malého princa. Vybral som si knihu, ktorá sa volá Saint-Exupéry Archanděl a spisovatel.
Je neuveriteľné koľko ľudskosti majú knihy. Zvlášť od spisovateľa, ktorý je symbolom humanity, lásky a ľudskosti. Exupéry by ľudskosť našiel aj v hlinenej soške. Prečítal som si ďalšiu knižku, Nočný let.
Tatry majú neuveriteľné čaro a v 20.rokoch minulého storočia mali ešte väčšie. Človek sa dostal niekde, kde teraz ísť nemôže. Mnoho ľudí chodilo do Tatier na prázdniny a milovali vôňu čistého vzduchu. Medzi nimi aj človek, ktorého pozná celý svet. Zapísal sa do literatúry ako humanista, ktorý sa snažil bojovať proti zlu. Ja osobne ho vnímam ako svojho duchovného otca. Karel Čapek miloval Tatry a minule som našiel útlu knižočku s jeho tatranskou korešpondenciou.
Pred Vianocami som navštívil knižnicu. Tajomné dvere sa otvorili a ja som si vzal niečo, čo som si obľúbil a do srdca mi vstúpili noví priatelia. Spríjemnil som si Vianoce, zoznámil so starým Londýnom a zblížil sa s duchmi.
Keď som sa vrátil z Poľska, hľadal som si nejaké knihy o ľudských osudoch, ktoré súviseli s koncentračnými tábormi. Medzi mnohými som si hľadal knihu s názvom, I escaped from Auschwitz. Konečne som ju objavil, trvalo mi to viac ako 2 roky.
Ak sa povie vojna a Jaroslav Hašek, pomaly každý sa zasmeje a spomenie si na jeho antimilitaristický román o dobrom vojakovi Švejkovi, ktorý je všetko len nie dobrým vojakom. Vybehlo mi v mysli pár výrokov, s ktorými žijem odkedy som si Haškov román prečítal a smial som sa, až ma brucho bolelo. Prvú svetovú vojnu zosmiešnil Hašek, kde kritizoval vojnu, cirkev, dôstojníkov a kadečo iné. Čo však druhá svetová vojna? Našiel sa niekto, kto počas protektorátu napísal niečo podobné Josefovi Švejkovi, prípadne pokračovanie?
Za krátky čas máme Vianoce. V každej domácnosti bude rozvoniavať vôňa koláčov, vôňa rodinného krbu, čaro sviečok. Deti už píšu darčeky Ježiškovi a ja im chcem dať jeden námet. Knižný darček nielen pre deti.
Na českej tisícke je zobrazený František Palacký. Človek, ktorý zasvätil dušu histórii, dodnes sú po ňom pomenované ulice, ba aj námestia. Minule som sa prehrabával v povestiach a našiel som čosi o ňom. Koľké to šťastie, že sa v osudnú noc pobral k múdremu Bakošovi a nie do hostinca ako mal v pláne.
Bratislava má veľmi zaujímavú históriu, prekrásny erb, na ktorom je vyobrazený bratislavský hrad. Na hrade som bol pred dvoma rokmi a pohľad z hradu bol akýsi tajomný. Videl som neznáme mesto, najväčšie sídlisko na Slovensku a mnoho iného. Keď som už spomenul Petržalku, podľa čoho má svoj názov?
O chvíľu príde čas Vianoc a opäť nás zahrejú krásne rozprávky. Mnohí dúfame, že sa opäť zamilujeme do Cisárovho pekára a Pekárovho cisára, kde zahral oboch Jan Werich. Keď sa povedia české rozprávky, napadnú mi Čapkovci, Erben, alebo Werich. Z najnovších určite Werich. Rozmýšľali ste o tom, aké mal Werich záujmy? Aké mal auto?
Milujem knihy, iný to svet. Sadnem si na posteľ, pohladím obálku a som raz na bojisku, raz kdesi v tajomnom lese. Čas plynie pomaly, rýchlo. Hrdina sa stihne narodiť, prežiť lásku na celý život a zomrieť. A to všetko niekedy aj za pár hodín. Posteľ sa nezmení, akurát ja mám nového kamaráta. Alebo hrdina stroskotá v púšti a príde k nemu neznámy hlas a pošušká, „Nakresli mi ovečku.“ Alebo tam bolo, „Nakresli mi barančeka?“ Jeden preklad hovorí tak, druhý onak.
