Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
A čo? Som preto vari menej človekom? Koľko ešte vlastne potrvá, kým to všetci pochopia? A koľko podobných článkov bude musieť byť napísaných? Fotografia, ktoré je tu uverejnená, dokumentuje, kde všade musíme bojovať s bariérami, nielen s vlastným zdravotným stavom. Ak sa horko ťažko dostanem hore (ja mám na to nohu, no koľkí si ňou nepomôžu?), pri dverách sa moja púť končí. A opisovaním, čo všetko mi stojí v ceste, sa dá pokračovať ďalej.
Na dlhšie vzdialenosti som i ja odkázaná na invalidný vozík. V pondelok na nefungujúcu plošinu na pošte upozornil môj manžel. Vtedy sme všAk boli autom. Dnes sme sa vybrali pešo, s invalidným vozíkm. Výsledok?
Žiaľ, bola. Osud sa s ľuďmi vie neraz pohrať. Tak ako sa pohral so mnou. Do rodiny bežcov stále patrím. A verím, že jedného dňa sa vrátim tam, odkiaľ som prišla. Zmenená, no predsa milujúca. Šport, ktorý sa skladá z 3 písmen- beh.
Dnes som vylepšila zanedbané skóre. Tie výbuchy smiechu, čo vycházali z izby, museli počuť aj susedia. A manžel neraz vstal od svojeho stola a prišiel sa pozrieť, či dýcham. :)
Pred istým časom mi prešla rukami aj kniha s podobným názvom. Niektorí možno vedia o čom je reč. Napriek tomu, že som mnohým slovám nerozumela, myslím si, že stojí za zmienku.
Časopis o behaní, ktorý mi leží na nočnom stolíku, hoci od jeho vydania ubehlo zopár týždňov, má na sebe tento nápis. Žena, či slečna, ktorá je vyobrazená na titulke sa veľmi zbežne podobá na mňa. A ja mám tak denne pred očami, kto som a kam smerujem.
V reči nášho kmeňa, liečba kyslíkom za tlaku rovnajúcemu sa zhruba 11 m pod hladinou mora. Čiže výcvik potápača už mám za sebou. :) Nie, nebolo to také vtipné.
... alebo nie je mi jedno, kde budú žiť moje deti, vnúčatá, možno pravnúčatá. Je čas prebudiť sa, veď nie sme ovce ;) Vedené niekoľkými baranmi :) Myslím si, že každý má právo na svoj názor. Zatiaľ. ;)
Hoci nie som tým, koho by možono ľudia chceli počuť. Nie som viac, ako normálny človek a... Ten, čo chce vytvoriť miesto pre život aj ostatným. Pre život, nie len prežívanie.
Keby som sa netešila, pršalo by tiež. :) Chronicky známy je príbeh o dvoch mužoch (alebo aj ženách :) ), jeden vidí pohár poloprázdny, druhý poloplný. :) A tak je to aj v živote, záleží len od uhla pohľadu.
Tak znie názov jednej známej českej pesničky. A toto pomenovanie sa zavše hodí i na dobu, v ktorej žijeme. Žiaľ. No častokrát si za to môžeme my sami - ľudia. Veď takmer všetko je len o ľuďoch.
Asi málokoho pri pohľade na fotku napadne, čím všetkým som si musela za posledný rok prejsť. Niektorí to vedia. A vedia, že úplne márne sa pred rokom pokúšali mi dovolať. Verdikt bol jasný: komatický stav.
Rozhodla som sa, že napíšem tento článok. Pretože viem narátať viac než do päť. A preto, že ma rovnako, ako mnoho z Vás tento systém už nebaví. Nie, nebudem na nikoho kydať, veď aj tak by som ublížila iba sama sebe. A všetci vieme, že ryba smrdí od hlavy.
