Dagmar Sváteková
Zbabraný život?
Čoraz častejšie narazím na článok poukazujúci na problém slovenského zdravotníctva. A tak sa aj ja sama seba pýtam - súdiť sa, či nie?
Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Čoraz častejšie narazím na článok poukazujúci na problém slovenského zdravotníctva. A tak sa aj ja sama seba pýtam - súdiť sa, či nie?
Niekde sa to vraj dočítala kamarátkina ryšavá dcéra. S pomocou svojich známych som túto záhadu mala rozlúsknuť. Je to pravda či nie?
Tak ako sa deň strieda s nocou, tak i tá žiarivejšia časť musí mať svoju temnejšiu polovicu. Nie, nie som dokonalá, nech týmto priznaním kohokoľvek sklamem.
Neviem, myslím, že silnou vôľou som nikdy neoplývala. Bola som akurát poriadne tvrdohlavá. Na to, aby som dosiahla všetko, čo som doteraz dokázala, mi to stačilo. Pochopila som však, že práve teraz nadišiel čas na budovanie fest silnej pevnej vôle.
... alebo ako aj nemožné veci začínajú byť možné a hmatateľnou súčasťou môjho života. Ale o tom by snáď vedeli rozprávať iní...
Skúste si povedzme na jediný deň požičať od niekoho invalidný vozík. Garantujem, že aj po ňom pochopíte, že byť vozíčkarom nie je med lízať a Vaše možnosti sa neuveriteľne zúžia.
Prežila som, i napriek všetkým prognózam. Čo viac môžem chcieť? Keďže som nikdy nepatrila k domasedom, možno iba mať trošku viac možností na trávenie voľných chvíľ. Jasne, človek má vždy čo robiť, ale život nie je len o práci.
Ja i vy... Chápem, že sa nájdu aj takí, čo ma budú do nekonečna osočovať. Aj takí, čo mi budú dôverovať. Pre mňa má oboje rovnakú váhu. Je to "iba" ich názor.
A veľmi ma mrzí, že pred rokom som niekoľko ľudí sklamala. Chcem veriť, že som si to „vyžehlila“ predstavením Polovičné zmŕtvychvstanie.
Alebo ľútosť ešte nikomu nepomohla. Takže to musíme (chceme) skúsiť inak. Vždy sú dve cesty. Jedna z nich býva občas tá ťažšia. Ale i radostnejšia. :)
Tento článok vznikol na vysvetlenie môjho, na prvý pohľad možno nepochopiteľného, konania. Občas však nie je na škodu pozrieť sa znova. :)
Pokúsim sa stručne opísať, čo sa vlastne stalo, aby som viac nemusela čeliť kritike neznámych ľudí. Upozorňujem, že všetko je len MôJ názor!
Krájala som a sušila paradajky. Teda, to je na dlho. No pri tom som premýšľala. Nešlo mi do hlavy, že mnoho chorých ľudí hľadá záchranu v čomkoľvek.
Nie, nie preto, že by som bola konzument vegety. :) Okej, môj jedálniček tvorí prevažne zelenina a ovocie. Nie však tie z obchodných reťazcov.
Ruka, ktorá dáva, je tou rukou, ktorá aj dostáva. Nie, toto nie je z mojej hlavy, to som sa dočítala v nejakej knihe. Ale podľa všetkého to tak bude.
Iste ju všetci poznáte. Niektorí ju zbožňujú, iným nie je zrovna po chuti. Ja sama ju nepovažujem zrovna za ideálnu potravinu, ale...
Moje deti sú chúďatká. Matka - krkavec im od malička okrem materského mlieka dopriala "iba" vodu. Aj tomu dnes možno vďačím za to, že ich zúbky sú v poriadku a že v reštaurácii je to zvyčajne pohár vody, ktorý si moja dcéra s mačacím pohľadom vypýta na pitie.
Bývam v bytovke a vlastnú záhradu nemám. Dávno je však všeobecne známe, že čokoľvek domáce ma poteší. A má to pre mňa väčšiu cenu, než ako keby ste mi priniesli neviemčo kúpené v obchode.
Včera ma kamarát nahovoril na nejakú akciu. A dobre urobil. Nechcem vymenovávať všetkých, ktorí prispeli, od odvozu, stráženie detí a pod. Chcem sa sústrediť na skupinu charizmatických ľudí, aj vďaka ktorým mám chuť bojovať ďalej.
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala jedna reakcia k článku z tých minulých. Vyhrabala zo mňa čosi, čo ležalo zabudnuté kdesi hlboko vo mne. A ja som rada, že sa to opäť dostalo na povrch :)