Najlepší spôsob, ako sa dostať na Kaukaz, je využiť ponuku lacných leteniek od niektorej z leteckých spoločností. Nízkonákladový Wizz Air lieta pravidelne z Viedne, odkiaľ sme leteli aj my a po novom už aj z Budapešti. Doletieť sa dá aj do gruzínskych miest Tbilisi, Kutaisi či do prímorského Batumi, ako aj do hlavného mesta Azerbajdžanu - Baku. Letenky si v predstihu viete zabezpečiť doslova už za pár desiatok eur. Ak ste v tomto regióne ešte neboli, v nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať, čo všetko sme tu behom týždňa zažili my.
Kaukazská kuchyňa je jedinečná
Gruzínske jedlá patria medzi moje najobľúbenejšie už niekoľko rokov, odkedy som ich prvýkrát ochutnal v dnes už žiaľ neexistujúcej košickej reštaurácii Gruziňák. Odvtedy som navštívil mnoho reštaurácii, kde sa špecializujú na gruzínsku alebo všeobecne kaukazskú kuchyňu, a keď som uvidel lacné letenky do Jerevanu, nenechal som si ujsť príležitosť ochutnať tieto jedlá osobne tam, odkiaľ pochádzajú.
Kaukazská kuchyňa je rozmanitá a unikátna, odráža historickú, geografickú a kultúrnu diverzitu tohto regiónu. Je známa svojou výraznou a bohatou chuťou, ktorá vychádza zo širokej škály používaných surovín a korenín. Nájdete tu množstvo mäsitých pokrmov či grilovaných špecialít, napriek tomu tu je veľmi jednoduché fungovať na vegánskej strave, pretože druhá a nemenej chutná polovica jedálnička sú práve zeleninové jedlá.
V Jerevane nás najviac oslovil Yeremyan Projects, ktorý sa zaviazal k rozvoju a vylepšovaniu arménskej pohostinnosti a gastronómie. Pod touto značkou sa zoskupilo viacero reštaurácií ponúkajúcich tradičnú arménsku kuchyňu, ale aj inovatívne postupy či fúziu s európskou kuchyňou. Každá z týchto reštaurácií je trochu iná, hoci niektoré jedlá sa prelínajú na jedálnych lístkoch. Základ je otvorená kuchyňa, kde môžete sledovať prípravu jedál od úplného začiatku (napr. tradičného pečiva v Lavash restaurant, ktoré sa vyrába priamo v reštaurácii), ale aj ostatné partnerské reštaurácie vám umožnia nahliadnuť do svojho zákulisia. Cieľová skupina je najmä zahraničná klientela, a hoci v Jerevane nebolo príliš veľa turistov, po večeroch tu bolo počuť rôzne svetové jazyky. Jednoducho to robia výborne a hostia sa tu radi vracajú. Veľmi nám chutili tradičné jedlá ako erebouni (barbeque mäso resp. zelenina), tradičná tekvicová krémová polievka, orechmi či fazuľkami plnené baklažány. Za ochutnanie určite stojí aj lavash (tradičný chlieb) a jedlá s jeho využitím, či zhengyalov hats (pečivo plnené bylinkami, maslom a korením).
V Tbilisi je podstatne viac podnikov, ktoré sa orientujú na zahraničnú klientelu. Bude to zrejme kvôli tomu, že Tbilisi je viac navštevované turistami, za čo môže vďačiť najmä známym sírnym kúpeľom. Gruzínsku gastronómiu dobre poznám, a jedlá ako lobio (fazuľové ragú) podávané s jonjoli (fermentovaná zelenina) a mchadi (kukuričná opekaná placka), khachapuri (chlieb plnený zväčša syrom a vajcom, ale aj mnohými inými ingredienciami), khinkali (alternatíva našich pirohov so syrovou, hubovou či mäsovou náplňou), ajapsandali (baklažánové ragú) sú mi už dobre známe. Ak ste ich nikdy neochutnali, pripravujete sa o gastronebíčko. Zaujímavé je, že tieto jedlá chutia dobre, či už ich pripravia v nóbl reštaurácii alebo v lokálnej vývarovni, rozdiel je skôr v prezentácii ako v chuti. Výborné “signature” lobio pripravujú v reštaurácii Salobie Bia, ktoré sa dá použiť ako benchmark ku ostatným jedlám, ktoré v Tbilisi ochutnáte. V každom prípade, ak sa budete držať lokálnej gastronómie, ťažko nájdete reštauráciu, kde by varili inak ako výborne.
Káva a čaj spĺňajú prísne kritéria
Nájsť specialty coffee v oboch mestách nebol veľký problém, v Tbilisi mi značne pomohla najužitočnejšia kávová aplikácia European coffee trip, v Jerevane som si musel vystačiť s Google a prehrabaním sa cez recenzie.
Nemal som veľké očakávania. Dúfal som, že tu nájdeme aspoň obstojnú kávu, ktorá doplní kofeín potrebný na fungovanie. Už v Jerevane nás prekvapilo, že ku káve tu pristupujú naozaj poctivo. Môžem len odporučiť Lumen coffee, Nero Bean Roastery či AfroLab Specialty Coffee Roasters (všetky pražia výbornú vlastnú kávu, pričom z poslednej menovanej sme si domov doniesli aj kávové zrná). Milo prekvapili aj 202°F Alternative Coffee Brewing, ktorá ponúkala kávu praženú v Rusku (napriek predsudkom musím uznať, že v Rusku žijú kávoví nadšenci, ktorí vedia pripraviť skvelú kávu - mal som možnosť piť ju z rôznych pražiarní a bolo to milé prekvapenie) a poriadnu hipsterčinu by ste našli vo Voch Luys Voch Mut, kde kávu servírujú v garáži. Podľa mňa je to pozitívny znak, nikto by si neotvoril kaviareň v garáži, pokiaľ by káva nestála za veľa, však?
V Tbilisi bolo o niečo viac možností, kde si vychutnať specialty coffee. Najviac sa ich nachádzalo v modernej štvrti Vake - tu by som vyzdvihol hlavne BNKR, The LITTLE - specialty coffee house či Black cup. Musím však podotknúť, že sme nemali čas navštíviť všetky kaviarne v okolí a mnohé ďalšie vyzerali, že tiež stoja za návštevu.
V historickom centre Tbilisi ma potešila najmä Unity kava, kde sme sa dali do reči s barmanom z Ruska, ktorý tu začal odznova, pretože nesúhlasil s vojnou. Toto bol veľmi častý jav, na cestách sme stretli mnohých, zväčša mladých Rusov, ktorí sa presťahovali do Tbilisi alebo Jerevanu a vzhľadom na situáciu to nemajú jednoduché. Za vojnu na Ukrajine vôbec nemôžu, no s ruským pasom sa uplatňuje podstatne ťažšie. Držím im palce, aby sa im nový začiatok podaril a našli to, čo doma nemajú. V Unity kava sme ochutnali raf - typický kávový drink pre post-sovietske krajiny pripomínajúci latte, ktorý sa pripravuje zo šľahačkovej smotany a vanilkového cukru - a tiež Orange cappuccino z napenenej čerstvej pomarančovej šťavy s dužinou (bez mlieka) - za jedno vyskúšanie to určite stálo.
Obe krajiny majú dobre rozvinutú čajovú kultúru. Čaj sa tu dováža z celého sveta, pričom populárne sú tu aj domáce bylinkové zmesi. Jednu z nich sme si doniesli aj domov - konkrétne arménsku zmes z horských bylín, ktorú sme zakúpili v Natura gold. Do pozornosti by som dal aj Bitadze Tea Shop v Tbilisi, kde sa nachádza aj menšie čajové múzeum, na miestne pomery sú tu vysoké ceny, ale ako protihodnotu dostanete kvalitný gruzínsky čaj.
Lety v netradičných hodinách
Ak sa rozhodnete odletieť do Jerevanu (ale aj do Tbilisi), pripravte sa na to, že odlety a prílety sú tu vo veľmi nezvyčajných hodinách a je vcelku jedno či využijete nízkonákladovky alebo tradičné aerolinky. Je to pravdepodobne snahou maximalizovať zisk zo strany európskych leteckých spoločností, ktoré využívajú nočné lety do týchto destinácií, aby mohli mať lietadlá vo vzduchu čo najviac, pričom lety po Európe by sa im v noci zrejme príliš neoplatili.
Tbilisi sú najmä lanovky, výhľady a vodopády
Tbilisi je láska na prvý pohľad. Mesto, ktoré si vás len ťažko nezíska, pretože ponúka všetko, čo od mesta očakávate a ešte o niečo viac. Tbilisi je pravé horské mesto, a hoci sa nachádza v podstatne nižšej nadmorskej výške než Jerevan, je budované poriadne do kopca. Členitý terén dá zabrať vašim nohám, ale dokáže vás odmeniť úchvatnými výhľadmi a to doslova z každej strany.
Na mnohé z nich je cesta o niečo jednoduchšia, nakoľko tam vedie jedna zo štyroch aktuálne funkčných lanoviek (resp. funicular). Kedysi ich bolo viac, ale viaceré už boli demontované. Naopak hneď dve nové onedlho pribudnú, už sú vo výstavbe. Pekný výlet si viete urobiť staršou lanovkou z Vake parku na Turtle lake, ktoré vzniklo zosuvom pôdy. Je to vyhľadávaná rekreačná oblasť s ohromným výhľadom na moderný Vake district. My sme sa vybrali ešte o zhruba sto výškových metrov vyššie, aby sme získali kruhový výhľad zahŕňajúci historickú časť mesta ako aj korytnačie jazero pod nami.
Zhruba hodinovou prechádzkou by ste vedeli dôjsť na ďalšie miesto s famóznou panorámou - Mtatsminda park. Je to niečo ako viedenský Práter, akurát zhruba 300 metrov nad mestom s kruhovým výhľadom. Vedie k nemu funicular (pozemná lanovka), cestu dole si viete obohatiť zachádzkou k rovnomennému pantheonu, ku ktorému viete zísť dláždeným chodníkom, alebo si to uľahčiť výstupom na strednej stanici pozemnej lanovky.
Najmodernejšia lanovka vedie na vyvýšeninu, kde sa nachádza socha Mother of Georgia, ale aj pevnosť Narikala. Asi nemusím písať, že aj odtiaľ sú krásne výhľady. Toto miesto je nižšie položené, takže sa z neho dá lepšie pozorovať ruch mesta, uvidíte pritom aj kúpeľný obvod s množstvom historických stavieb, na ktorý plynulo nadväzuje botanická záhrada.
Botanická záhrada vo svojom areáli ukrýva niekoľko vodopádov, pričom najvyšší z nich - vodopád Leghvtakhevi má vyše 22 metrov. Vďaka oblúkovému mostu si môžete vychutnať pohľad zhora, ale vedie k nemu aj turistický chodník.
Rozprávkové sírne kúpele
Tbilisi založili kvôli liečivej sírnej vode, vďaka ktorej dodnes prosperuje a rýchlo sa rozrastá. Dnes tu pôsobí 10 kúpeľných domov, v ktorých sa môžete okúpať. Väčšina z nich sa nachádza priamo v historickom kúpeľnom dištrikte Abanotubani. My sme navštívili luxusné turecké kúpele - Orbeliani baths, ktoré ponúkali privátne izby. Ak cestujete v páre, tak privátne kúpele vám budú vyhovovať viac, pretože verejné kúpele majú rozdeľovník podľa pohlavia, ale keď si prenajmete celú izbu, tak môžete byť v kúpeľoch spolu.
Dobrý článok o porovnaní jednotlivých kúpeľoch nájdete tu, sám som z neho čerpal mnoho poznatkov pred cestou, aby som si vybral správne. Kým verejné kúpele stoja na hodinu okolo 3 eur na osobu, tak za privátne zaplatíte niekoľkonásobne viac (za izbu na hodinu pre 2 osoby sme platili cca 34 eur), ale na druhej strane máte súkromie a pohodlie. Za luxusne vybavenú izbu so saunou či studeným bazénom zaplatíte ešte podstatne viac. Rezerváciu si určite urobte vopred aspoň niekoľko dní.
Hodina v kúpeľoch je tak akurát. Sírna voda je dosť teplá a len s problémami v nej vydržíte naraz dlhšie ako 15 minút. Ak chcete byť v kúpeľoch dlhšie, zvážte návštevu vo viacerých dňoch, oddýchnete si viac. V každom prípade je návšteva tbiliských kúpeľov viac než odporúčaná.
Moderný Jerevan formovaný socializmom
Počas sovietskej éry Jerevan prešiel výrazným rozvojom a modernizáciou, ktorú viedol hlavný arménsky architekt Alexander Tamanyan. Obrovská transformácia zanechala na meste najvýraznejšiu stopu, ktorá mu dáva dodnes tvár. V roku 1924 Tamanyan predstavil plán na prestavbu Jerevanu na moderné mesto. Predstavil koncept "mesta/záhrady", ktorý znamenal integráciu mesta s prírodným prostredím. Tento plán zahŕňal výstavbu širokých bulvárov, verejných parkov a námestí.
Jeden z najznámejších projektov, ktoré vznikli podľa Tamanyanových plánov, sú Kaskády - obrovské kamenné schodisko so sochami, fontánami, záhradami a integrovaným múzeom. V súčasnosti je to jedno z najpopulárnejších miest pre turistov aj miestnych obyvateľov s nádherným výhľadom na sopku Ararat - symbol Arménska nachádzajúci sa v súčasnosti v Turecku. Ďalším významným projektom bol komplex pamiatok na kopci Caghkazerd, ktorý obsahuje mnoho pamiatok vrátane múzea a pamätníka arménskej genocídy.
Nie všetky časti Jerevanu prešli premenou. Naopak je to mesto obrovských kontrastov, kde hneď vedľa modernej centrálnej štvrte nájdete jej presný opak - historický Kond district - považovaný za jednu z posledných štvrtí v Jerevane, ktorá si zachovala svoju pôvodnú architektúru a atmosféru, pričom sa vyhla masovej modernizácii, ktorá ovplyvnila väčšinu mesta v priebehu 20. storočia.
Jerevan patrí medzi najstaršie nepretržite obývané mestá a Kond je historicky významnou štvrťou pre Jerevan a Arménsko ako celok. Jeho história siaha až do 4. storočia pred naším letopočtom a bol domovom pre mnoho významných arménskych rodín. Pod touto štvrťou sa nachádza rovnomenný tunel pre peších, ktorým sa dostanete až ku rieke Hrazdan a k stanici bývalej detskej železnice.
Premena Jerevanu zastala niekde v polovici, pričom nedokončenosť je badateľná na každom rohu. Aj najväčšia pamiatka Kaskády trpí na nedostavanosť. Dokončené sú iba štyri zo šiestich kaskád, pričom posledné dve majú iba vybetónované základy. Podľa pôvodnej myšlienky sa Kaskády mali napájať na memoriál v tom čase 50. výročia októbrovej revolúcie, odkiaľ je výhľad na mesto ešte krajší. Zhora je to na skok do Victory parku, kde je socha Mother of Armenia zahŕňajúca vojenské múzeum, v ktorom sa dozviete čo to o boji za samostatnosť Arménska ako aj o tuhých bojov počas druhej svetovej vojny.
Historické kláštory - najväčšie highlighty celého Arménska
Nič nie je pre Arménsko typickejšie ako kláštory, ktoré sa stali symbolmi arménskej kultúry a vierovyznania (Arménsko je prvou krajinou na svete, ktorá prijala kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo). Tieto kláštory sú dôležité miesta pre Arménov a sú jedným z hlavných dôvodov, prečo mnoho turistov navštevuje túto krajinu. Každý z nich prináša jedinečný príbeh a zaujímavé architektonické prvky. Sprevádzajú ich aj nádherné scenérie, čo zdôrazňuje ich atmosféru.
My sme využili služby spoločnosti One Way Tour, ktorá nám zabezpečila výlet minibusom s návštevou troch kláštorov Sevanavank (pri jazere Sevan), Goshavank a Haghartsin (oba v národnom parku Dilijan). Vzhľadom na veľmi svojské šoférske návyky miestnych vodičov a nie príliš dobrú navigáciu je vhodné využiť tieto služby. Ako bonus sme získali odborný komentár o histórii Arménska a jednotlivých kláštorov.
Sú tu aj ďalšie kláštory, ktoré sa oplatí navštíviť a je len na vás, kam sa vyberiete. Kláštor Geghard je zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO, kláštor Khor Virap pri hraniciach s Tureckom ponúka výhľad na horu Ararat a kláštor Tatev sa nachádza na vysokom útese a je dosiahnuteľný najdlhšou visutou lanovkou na svete nazvanou "Krídla Tatevu". Gruzínsko tiež ponúka viaceré úchvatné kláštory, ktoré sme síce nenavštívili, ale rozhodne za návštevu stoja. Stačí ich iba objaviť.
Všadeprítomná prezamestnanosť
Už od príletu na letisko Zvartnots som si nemohol prestať všímať, ako ordinárne činnosti vykonáva viac ľudí, než by bolo potrebné. Pred pasovou kontrolou sme prešli okolo troch pracovníčok, ktorých jedinou kompetenciou bolo ukázať smerom na bránu, ktorá sa práve uvoľnila. Nevedeli pritom ani cudzí jazyk a nahradiť ich mohli bez problémov LED displeje či iný vyvolávací systém. Napriek tomu k práci pristupovali svedomito a do svojej úlohy sa dokázali poriadne vžiť.
Takých príkladov bolo neúrekom. Na každom rohu stáli policajti, ktorí zdanlivo dozerali na bezpečnosť v meste ako aj mimo neho pomaly na každej križovatke. Boli vždy minimálne dvaja a niekedy sa zhlukovali do väčších skupiniek a v kamarátskom kruhu sa spolu rozprávali, alebo sa hrali s mobilmi. V reštauráciách ma prekvapila pani, ktorá so zmetákom a metličkou zbierala každú omrvinku, ktorá spadla zo stolov a úplne “najhonosnejšiu” prácu mal pán, ktorý obsluhoval výťah ku odkladaciemu priestoru na oblečenie, ktoré mu podávala jeho kolegyňa - tento dream job by som si chcel určite vyskúšať aspoň počas jednej šichty.
Vzťahy s Azerbajdžanom na bode mrazu
Arménsko a Azerbajdžan majú nepriateľské vzťahy hlavne kvôli regiónu Náhorný Karabach. Ide o územie, ktoré je na súčasnom území Azerbajdžanu, ale väčšinu obyvateľstva tvorili Arméni. O toto územie sa v minulosti opakovane viedli boje, pričom minulý rok ho definitívne obsadili azerbajdžanské jednotky a región nútene opustilo vyše sto tisíc etnických Arménov.
Aj naše Ministerstvo zahraničných vecí odporúča vyhnúť sa pohraničným lokalitám z dôvodu ich zamínovania. V prípade Gruzínska a Azerbajdžanu situácia nie je taká dramatická, no tiež sú medzi nimi spory o niektoré územia. Cestovať priamo medzi Azerbajdžanom a zvyšnými kaukazskými krajinami je komplikované. Mnohí cestovatelia čelili otázkam na hraničných priechodoch, prečo chcú navštíviť Arménsko po tom, čo boli nedávno v Azerbajdžane. Keďže aj nám opečiatkovali pasy, podobné otázky očakávam na výlete do Baku, kam by som rád v dohľadnej dobe vybral.
Snaha o európsku integráciu a zavedenie moderných štandardov
Toľko vlajok Európskej únie, ako bolo v Tbilisi, zrejme nemáme ani na Slovensku. Snaha patriť do vyspelej Európy je evidentná. Hoci si to mnohí z nás neuvedomujú, či nechcú uvedomiť, ale prítomnosť v Európskej únii je pre nás kľúčová, ak chceme mať garantované bezpečie a hospodársky rozvoj. To si oveľa viac uvedomujú v krajinách, ktoré to nepovažujú za samozrejmosť.
V roku 2014 Gruzínsko a Európska únia podpísali Dohodu o pridružení, ktorá vytvára základ pre postupné začlenenie Gruzínska do EÚ prostredníctvom politického pridruženia a ekonomickej integrácie. Snaha nasledovať európske trendy bola zrejmá aj v Tbilisi, ktoré sa postupne mení na moderné európske mesto so všetkým, čo k tomu patrí.
Ako ideálny príklad zavádzania osvedčených štandardov by som vypichol hlavnú dopravnú tepnu vo Vake district - Ilia Chavchavadze Avenue, ktorá by sa mohla nachádzať kdekoľvek vo vyspelej Európe. Kedysi rušnú šesťprúdovú cestu prestavali, pričom jej stredom vedie “invertovaný” buspruh, ktorý vo mne evokoval predprípravu na električkovú trať. Autobusy v ňom jazdili kvázi v protismere, aby mohli obsluhovať zastávky uprostred ulice. Po jej okrajoch boli výrazne rozšírené chodníky, ktoré esteticky vydláždili a rozšírili pás zelene na úkor jedného z jazdných pruhov. Po oboch stranách ulice viedli cyklopruhy. Výsledkom tejto premeny je moderná ulica, kde prím hrajú peší a udržateľné formy dopravy, vďaka čomu je ulica podstatne navštevovanejšia a prekvitajú na nej kaviarničky, reštaurácie či iné súkromné prevádzky. Ako vyzerala ulica ešte nedávno, môžete vidieť na záberoch z Google streetview.
Strastiplná cesta medzi dvoma mestami
Skúsenosti s miestnymi vodičmi sú všelijaké, väčšinou by sa dalo povedať, že sme sa nebáli, hoci predpisy príliš nedodržiavali. Veľa sa tu trúbi, ale tým sa skôr oznamuje prítomnosť alebo neformálne pozdravy.
Do a z Tbilisi sme si vopred rezervovali miesta v prepravnej dodávke (využili sme služby Ejan Transport) - tieto služby zabezpečuje viacero agentúr, pričom jazdia niekoľkokrát denne a cesta trvá pri pozitívnom scenári zhruba 5 hodín v závislosti od situácie na hranici, kde sa môžete zdržať zhruba hodinu. Cestou do Tbilisi bolo všetko v poriadku a s výnimkou dlhého čakania na hraniciach to zbehlo pomerne rýchlo.
Cesta späť bola ako zo zlého filmu. Všetko to začalo na parkovisku pri nákupnom centre, kde sme nastupovali. Vyzdvihol nás iný vodič rovnakej agentúry s menšou dodávkou. Pri nakladaní batožiny som si všimol, že preváža nabúrané dvere z iného auta, ktoré umiestnil do kufra tak, že v prípade prudšieho zabrzdenia sme mohli všetci na zadnom sedadle skončiť s fraktúrou lebky.
To bol iba začiatok. Ešte pred hranicami s Arménskom si počas neustáleho telefonovania (neskôr počúval a vytváral hlasovky, a tiež smskoval) dohodol biznis v miestom autoservise (garáž pri ceste), kde opravoval nejakú poruchu na vozidle, s ktorou sme doteraz jazdili, ale už vraj nebolo možné pokračovať bez jej opravy.
Z miestneho servisu si odniesol niekoľko krabíc ukrajinskej vodky. Zrejme viac, ako je vhodné prepravovať cez hranice. Cez gruzínsku kontrolu sme prešli ako nič, a tak časť kontrabandu zamenil v duty-free obchode a dokúpil ešte viac alkoholu.
Keď sme prišli na arménsku časť hranice a prešli sme prešli cez pasovú kontrolu, vodiča zrazu nebolo. Colníci si všimli, že pán si so sebou vezie príliš veľa fliaš alkoholu, ktorý chcel zrejme nelegálne prepašovať do Arménska. Čakali sme vyše hodiny, či vôbec budeme môcť pokračovať alebo nám bude zabezpečený náhradný odvoz. Nakoniec vďaka systému prehnitému korupciou sa vodičovi podarilo uplatiť dovtedy neochvejných colníkov časťou prevážaného kontrabandu, aby sme mohli pokračovať v ceste.
Po prejazde hranicou sme potrebovali zastaviť na benzínke a dotankovať. Šofér bol tuhý fajčiar, našťastie nefajčil v dodávke, ale jeho fajčpauzy predĺžili cestu možno aj o trištvrte hodinu čistého času. Jeho zlozvyk ho nútil fajčiť aj pritom, ako tankoval. BOZP na prvom mieste. Preventívne sme vystúpili z dodávky, hoci pôvodne som kvôli zlému počasiu chcel zostať dnu v teple.
V ten deň dosť husto pršalo a my sme smerovali do Dilijanu, z ktorého sa stúpalo k jazeru Sevan až do nadmorskej výšky takmer 2000 metrov nad morom. Intenzívny dážď postupne vystriedal sneh, ktorý sa na náhornej plošine zmenil na intenzívny blizzard. Cesta dodávkou začala pripomínať plavbu ľadoborcom, pretože cestárom sa akosi nechcelo najkomplikovanejší úsek diaľnice očistiť. Ani tieto podmienky nezabránili nášmu šoférovi v intenzívnom využívaní mobilného telefónu a šoférovaní jednou rukou, našťastie aspoň spomalil na 50 km/h.
Po náročných kilometroch sme postupne začali sklesávať k Jerevanu. Keď už to vyzeralo, že sme z najhoršieho vonku, sklesali sme do hustej hmly, kde nebolo vidieť ani na pár desiatok metrov. Cestou sme videli viacero dopravných nehôd, kde vodiči nezvládli náročné podmienky. Našťastie pri našom telefónom zaneprázdnenom vodičovi stáli posledné zvyšky pozitívnej karmy a my sme do nikoho nenarazili. Dávno som sa tak netešil z dopravnej zápchy na predmestí Jerevanu, ktorá predznamenala, že sme v zdraví docestovali do cieľa - síce sme psychicky zostarli o niekoľko rokov, ale inak dopadlo všetko dobre.
MHD, metro a zvláštne skúsenosti z taxi
Obehovou sústavou oboch miest je metro, ktoré je využívané cestujúcimi a jazdí vo veľmi krátkych intervaloch. Obe metrá majú svoje čaro.
Na jerevanskom metre ma zaujala bohatá výzdoba pôvodných súprav, ktoré sú zdobené ľudovými motívmi, ako aj pôvodné stanice s mozaikovou výzdobou. Súpravy metra sú asi najmenšie, aké som kedy videl, majú len dva vagóny a zaberajú približne tretinu nástupnej plochy, ktorú obyčajne robia na dĺžku celej súpravy. Z toho dôvodu očakávajte riadnu plnku, keďže metro využíva naozaj veľa cestujúcich.
Úsmevne vyzerala aj platba za jazdu. Podľa odporúčaní sme použili hotovosť (neoveroval som možnosť platby kartou, ale ešte donedávna to možné určite nebolo). Na oplátku sme dostali priesvitné plastové žetóny, ktoré by ste si mohli hravo vytlačiť v 3D tlačiarni, ale cena bola taká nízka, že by sa to ani neoplatilo - za jednorazový lístok sme platili 100 dramov (v prepočte necelých 25 centov).
Metrom sa ale v Jerevane nedostanete všade, pretože jazdí iba jedna linka. Našťastie, väčšina pamiatok sa nachádza v centrálnej zóne a je prístupná aj peši. Do zvyšných častí jazdia autobusy či trolejbusy, ale suverénne najväčšie % MHD tvoria dodávky najrôznejšieho druhu. O niektorých by ste ani nepovedali, že slúžia ako MHD, až kým nezbadáte malé označenie na čelnom skle. Väčšina z nich by neprešla ani cez slovenskú diletantskú STK. Zároveň zvykli byť dosť preplnené, a hoci nie som vôbec fanúšik taxíkov, tu som ich vzhľadom na veľmi nízke ceny využil opakovane.
Pre taxi odporúčam využiť aplikácie GG Transportation alebo Yandex (alternatíva k Uber či Bolt). Akurát si dajte pozor, že ozaj platíte kartou, nech sa vám nestane to čo nám. Kartou sme si objednali taxi z letiska, ale samotnú prepravu mi už účtovalo v hotovosti - ktorú sme vzhľadom na nevýhodné kurzy v letiskových zmenárňach ešte nemali. Radšej sa dvakrát uistite, že naozaj platíte za jazdu kartou.
Zároveň, keď si objednáte taxi, buďte pripravení na okamžitý nástup. Taxikári na vás nebudú čakať ani sekundu, a ak nie ste na ulici v momente, keď dorazia, odídu preč a môžete si zavolať ďalší. A k tomu ešte zaplatíte storno. Je to zvláštny zvyk, pretože po objednaní je taxi u vás veľmi rýchlo aj do dvoch minút, a hoci s ním zdieľate svoju polohu, nepočká ani na to, kým zídete na ulicu. Toto sa nám stalo hneď dvakrát.
Tbilisi má dve linky metra, ktoré umožnia lepší presun po meste. Keďže Tbilisi je rozľahlejšie, preto sme si kúpili denné lístky na MHD. Cena bola na naše pomery opäť veľmi ľudová. Metro v Tbilisi nie je veľmi bohato zdobené, až by sa dalo povedať, že je fádne v porovnaní s inými stanicami metra vo svete. Je ale veľmi rýchle. Dokonca jazdí rýchlejšie, než by ste si želali. Staršie sovietske súpravy doslova skáču na každej nerovnosti. Na nie príliš udržiavaných koľajniciach sa v maximálnej možnej rýchlosti oplatí pevne držať.
Čo nás nemilo prekvapilo, bol nákup lístkov. Po transfere do Tbilisi sme si ešte nestihli zameniť eurá za miestne “bobáčiky”, prvý problém prišiel pri nákupe lístka na metro. Platba kartou za denný lístok nebola možná. Peniaze ste si museli zmeniť pri druhom okienku (viď. prezamestnanosť), aby ste si mohli kúpiť lístok. Rad sa príliš nehýbal a všimli sme si, že ľudia prikladali platobnú kartu k turniketom a ten ich púšťal ďalej. Škoda, že toto mi pani pri okienku nepovedala a ani infografika to nijak nenaznačovala. Využili sme túto možnosť a lístky sme si kúpili neskôr na menej frekventovanej stanici.
Lanovky sú tiež súčasťou siete MHD, akurát si za ne platíte zvlášť. V prvom rade potrebujete kartičku. Tú si musíte zakúpiť a nabiť na ňu kredit - každá z lanoviek má vlastný cenník, čiže ak nechcete nabíjať zbytočne, kúpte si lístky priamo na stanici lanovky. Pozor, kartičku bez kreditu vám nikto nepredá, musíte si ju nabiť aspoň na jednu jazdu metra, čo ale nie je cena za jazdu lanovkou… Keďže sme chceli denný lístok na MHD, očakávali sme, že využijeme rovnakú kartičku ako na lanovky. Kdeže. Na to slúži iná kartička - tú síce viete použiť aj v metre, ale je to tzv. kreditová kartička, kde si viete nabiť kredit, ale časový lístok už nie. Takže šup kúpiť si ešte jednu kartu - na lanovky môžete, našťastie, používať 1 kartu pre viac osôb. A chceli by ste sa zviesť aj funicularom? Tak na to budete potrebovať tretiu kartičku, pretože tam sú vám prvé dve tak akurát na p…rekrúcanie očami. Zaujímalo by ma len to, či už niekomu napadlo skúsiť tento prehnane komplikovaný systém zjednotiť.
Túlavé psíky a mačky
V oboch mestách sa obyvateľom a turistom často stáva, že na uliciach či v parkoch stretnú túlavé psíky. Na rozdiel od našich sú miestne riadne urastené. Väčšina z nich je ale veľmi priateľská, a ak im prejavíte náklonnosť pohladením či kúskom jedla, budú vás sprevádzať po celom rajóne, až kým nezamierite do teritória iného psíka.
Hlavným problémom, prečo je toľko túlavých psov je nedostatok účinných stratégií kontroly zo strany miestnych orgánov. V poslednej dobe sa situácia trochu zlepšila, mnohé sú označené a je im poskytovaná aspoň základná zdravotná starostlivosť, hoci vzhľadom na ich množstvo je ťažké pomôcť všetkým.
Rovnako veľa je aj pouličných mačiek, na ktoré v oboch mestách často narazíte. Mnohé z nich obývajú miestne kaviarne či obchody a sú tiež veľmi priateľské.
Aj keď sú podniknuté isté kroky (napríklad sterilizácia a očkovanie psíkov a mačiek), aby sa predišlo ich ďalšiemu nekontrolovateľnému množeniu, tieto opatrenia sa často stretávajú s nedostatkom finančných a ľudských zdrojov, ako aj s nedostatočnou verejnou podporou.
Ešte sa tu vrátime
Nie je veľa destinácií, kde by som sa chcel vrátiť, ale Kaukaz ešte niekedy určite navštívim. Najviac ma to ťahá do Azerbajdžanu, pretože tam som ešte nikdy nebol, ale rád by som sa pozrel aj do iných regiónov Arménska - najmä smerom na krajný juhovýchod k mestám Tatev a Jermuk (druhé menované sú tiež kúpele). Rovnako by som sa rád vybral na cesty po Gruzínsku, keďže tam sme väčšinu času strávili priamo v Tbilisi a táto krajina ponúka nespočetne veľa národných parkov v horách či tajomných kláštorov, ktoré stoja za objavenie.
Ak sa Vám môj článok páčil, kliknite na "tento článok sa mi páči", alebo ho zdieľajte a zvýšite tým jeho čítanosť. Ďakujem pekne!
