Volá sa Kasim a je Karakalpak, príslušník národa obývajúceho autonómnu republiku Karakalpakstan. Kým som si dešifrovala, čo ten výraz znamená, išla som si na ňom polámať jazyk. Vážne, skúste si povedať aspoň trikrát rýchlo za sebou „karakalpakstan". A pritom to nie je žiadny jazykolam, ale je to názov odvodený z dvoch slov. Jedno už poznáte. Kara znamená čierny, určite si pamätáte púšť Karakum, ktorej meno znamená „čierny piesok.“
A čo je kalpak? To je taký smiešny vysoký klobúk, teda aspoň pre mňa, najviac som ich videla v Kirgizsku. Takže Karakalpakovia sú ľudia s čiernymi klobúkmi. V autonómnej republike Karakalpakstan ich žije asi 400 tisíc, ale klobúk som nevidela ani jeden. Ich jazyk je viac podobný kazašskému, no rozdiely sú minimálne.
Kasim nás dovezie do sídla miestnej cestovnej kancelárie, cez ktorú sme si ešte z domu objednali dvojdenný výlet k Aralskému jazeru. Tu čaká aj ďalší účastník zájazdu, Poliak Jakub, a keď príde sprievodkyňa Guli, môžeme vyraziť.
Guli je fajn, výklad robí po anglicky pre Viktorku a Jakuba a po rusky pre mňa. Oslovuje ma „seňora Blanka“, ale nech.
Najskôr sa zastavíme pri starovekom Mizdachane, ktorý bol kedysi druhým najväčším mestom Chorézmu, oblasti zhruba dnešného Karakalpakstanu. Bol obývaný od 4. do 14. storočia n. l. a je takým posvätným miestom, že musím mať na hlave šatku. Nachádza sa tu množstvo hrobov a mešít.
Toto je mauzóleum Mazlumchan. Jedna z legiend hovorí, že sa istý mladík zaľúbil do dievčiny. Jej otec mu dal podmienku, aby postavil dom, v ktorom bude cez leto chladno a v zime teplo. Mladík zadanie splnil, ale budúci svokor mu povedal, aby dokázal svoju lásku k jeho dcére tým, že skočí z vrchola stavby nadol. Mladík skočil a zabil sa. Dievčina skočila za ním a zabila sa tiež. Ľudia o nich hovoria ako o uzbeckej Júlii a Romeovi.
Toto je hrob dievčiny.
Tu je pochovaný mládenec.
A toto je Džumart-kassap – hrob prvého človeka, ktorého stvoril zoroastriánsky boh Ahura-Mazda. Podľa iných povestí je tu pochovaný mäsiar, ktorý bol dobrý a chudobným ľuďom dával mäso zadarmo. Prial si, aby každý, kto pôjde na jeho hrob, doniesol za hrsť pôdy, a teraz tam má už pekný kopček.
Za Mizdachanom je zoroastriánska pevnosť Gyaur-kala zo 4. storočia pr. n. l.
Toto je mauzóleum Chalipa-Jeredžep alebo aj "Stavba večnosti", "Svetové hodiny" či "Hodiny apokalypsy". Podľa legendy z tej ruiny spadne každý rok jedna tehla a keď spadne posledná, bude koniec sveta. Tak si to prípadne skúste vypočítať, ale myslím, že my a naše deti môžeme ešte pokojne spávať.
Po obede, na ktorom nás pohostia tradičnou polievkou šorpa aj cestovinovými guľami plnenými mletým mäsom - manti - odchádzame do mesta Moynak.
Kedysi sa rozkladalo na brehu Aralského jazera, ale jazero už šesťdesiat rokov vysychá a vzďaľuje sa od mesta.
Pozrieme si jedno z dvoch múzeí a premietnu nám film o histórii tejto oblasti. Vtedy tu žili rôzne zvieratá a rybári vyťahovali plné siete.
Vonku sa poprechádzame po cintoríne lodí, ktoré tu sústredili z celého okolia.
Na niektorých lodiach sa vybúrili odporcovia poľských konzervatívcov. Túto skrášlili po poľsky, ale boli lode s rovnakou myšlienkou aj v angličtine. Títo aktivisti mi už fakt lezú na nervy.
Kedysi sa tu ľudia živili rybolovom a pracovali v konzervárenskom priemysle. Teraz je jazero desiatky kilometrov ďaleko. Pozeráme si mapy, ako prebieha jeho vysychanie za uplynulých šesťdesiat rokov. Nič veselé. Došlo k tomu tak, že rieky Amudarja a Syrdarja, ktoré do jazera ústili, odklonili na zavlažovanie bavlníkových polí. V Kazachstane sa snažia Syrdarju priviesť k jazeru a darí sa im spomaliť vysychanie Aralu. V Uzbekistane našli pod vysušeným dnom ropu a plyn a tak si návrat vody na tieto miesta ani veľmi neželajú.
Práve teraz, keď sme tu, prebieha v Moynaku najväčší festival elektronickej hudby v Strednej Ázii. My však odchádzame ďalej – k Aralskému jazeru, teda k tomu, čo z neho ešte zostalo.
Asfaltka končí, cesta ďalej vedie po vyschnutom dne. Čudujem sa, ako sa tu šofér dokáže orientovať, krajina naokolo je jednotvárna. Nováčikovia, ktorí sa zaúčajú, chodia zo začiatku párkrát za skúsenejšími vodičmi a onedlho by dokázali prejsť cestu aj so zavretými očami. Nechcela by som zažiť, aby sa autu niečo stalo, lebo signál tu nie je. Ale vraj autá sú sledované cez GPS a ak by niektoré dlho stálo na jednom mieste, ďalšie mu vyrazí na pomoc.
Urobíme si niekoľko zastávok. Toto je kaňon na Ustjurskej náhornej plošine, ktorý Guli volá Grand Canyon a vyháňa nás z auta urobiť si spoločnú fotku.
Zastávka pri nomádskom cintoríne.
Nachádzajú sa tu náhrobky so zoroastriánskymi symbolmi.
Ale aj moslimské s arabskými nápismi.
Raz si vyprosím Učkuduka, teda poprosím vodiča Kasima, aby pustil skladbu Učkuduk. Nie je problém, má ju so sebou a aj jemu, aj sprievodkyni Guli sa páči. Vidieť, že majú dobrý vkus. Karakum pozná len Kasim a aj mi ho zanôti.
Po niekoľkých hodinách vidíme jazero a o chvíľu dorazíme do jurtového tábora, v ktorom strávime noc.
Niektoré jurty sú až pre šiestich. Dostali sme obydlie s troma lôžkami, ale budeme tam len my dve. Okrem matracov na zemi tam už nič nie je, len svetlo na strope a dve elektrické zásuvky.
Tábor funguje po celý rok, preto sú v niektorých jurtách aj piecky, v ktorých sa kúri trávou. V našej jurte piecka nie je, hoci vnútri je tak horúco, akoby sa kúrilo od rána. Však na ňu celý deň svietilo slnko.
Okolo tábora je niekoľko WC. Zvonku vyzerajú ako latríny, ale majú normálne záchodové misy. Aj tu je zavedená elektrina. Napájaná je zo solárnych panelov a asi v noci došla alebo ju vypli. Ani v jurte v noci elektrina nefunguje.
Na večeru máme šaláty, ovocie a pečivo.
Keď si myslíme, že je to už všetko a pustíme sa aj do cukríkov, donesú plov.
Spolu s nami je v tábore skupina Francúzov a jeden Nemec. Po večeri je improvizovaná diskotéka, kto chce, môže sa vyzvŕtať v uzbeckých rytmoch. Guli si to užíva.
Napodiv je tu dobrý signál, takže sa bez problémov pripojím na net a v priamom prenose ukážem svojim doma, ako to vyzerá v jurte.
Dáme si nabiť mobily aj batérie do foťáku a uložíme sa spať. Veď o 5:23 vychádza slnko nad Aralským jazerom a to si nechceme nechať ujsť.
Je krásne pozorovať brieždenie. Najskôr vidíme len vrchol oranžovej gule, ktorá sa pomaly vynára z jazera a po pár minútach vylezie celá.
Po raňajkách sa ideme okúpať do jazera.
Zo začiatku sa musíme prebrodiť bahnom, do ktorého sa zabáram až po kolená. Viktorka má o takmer tridsať kíl menej, tej sa ide lepšie, snáď by ma v najhoršom vytiahla. Všade sme čítali, že vo vode, v pôde aj vo vzduchu je množstvo škodlivých látok, zvyškov pesticídov, hnojív aj ťažkých kovov. Guli zas hovorí, že bahno je liečivé. Nech je ako chce, aj tak tam nie sme dlhšie ako pätnásť minút, lebo sa potrebujeme pohnúť ďalej. Čaká nás spiatočná cesta do Nukusu.
Cesta vyzerá podobne ako včera, ale zrejme ideme inakadiaľ, lebo navštevujeme iné pamiatky.
Toto je Kurganča-kala, kamenná pevnosť z 12. storočia, ktorá chránila severné hranice Chorézmu. Opustená je od 14. storočia.
Zastavíme sa aj v mestečku Kubla Ustjurt. Kedysi sa volalo Komsomolsk. Bolo vybudované v minulom storočí za Sovietskeho zväzu, keď sa tu ťažil plyn. Po rozpade ZSSR už Uzbeci v ťažbe nepokračovali. Dnes tu žije okolo 200 ľudí a v posledných rokoch opäť začínajú s ťažbou plynu.
Nevyzerá to tak, ale je tu základná osemročná škola, zdravotné stredisko aj obchod. Najbližšia železničná zastávka je 200 kilometrov. Tak ak budete mať niekedy pocit krivdy, že žijete v nejakej zabudnutej diere, spomeňte si, že vyše 200 ľudí žije v Kubla Ustjurte.
Ja by som si tam asi ťažko zvykala žiť, ale zrejme sa to dá.
Kedysi tu dokonca mali aj letisko, toto sú zvyšky pristávacej dráhy. Tak načo by im bol vtedy vlak.
Obdivujeme ťavie dieťatko aj jeho rodičov, to sú jediné živé tvory, ktoré vidíme. Ostatní sú vnútri, čo by aj robili v takom úpeku vonku.
Kubla Ustjurt ešte žije. Ale cestou sa zastavíme pri rybárskej dedine pri jazere Sudočie. Volá sa Urga a je už dlho opustená.
Osídlená bola koncom 18. a začiatkom 19. storočia uralským kozákmi vyhostenými z Ruska a v minulom storočí k nim pribudli násilne premiestnení etnickí Poliaci za vlády Stalina. Poslední obyvatelia odišli bývať do Kubly Ustjurt v časoch jeho najväčšej slávy. Dnes by človek povedal, že sa dostali z blata do kaluže. Ostali po nich len kresťanské kríže na cintoríne a pár opustených domov.
Toto kedysi slúžilo ako maják pre orientáciu námorníkom.
Cesta je síce dosť jednotvárna, ale občas nám ju niečo spestrí, napríklad utekajúci zajac alebo tornádo na obzore.
Už sme späť v civilizácii, objavila sa cesta.
Ešte pred Nukusom sa rozlúčime s Guli, ktorá sa vracia do Moynaku na festival elektronickej hudby, a nás Kasim zavezie k nášmu luxusnému obydliu na štvrtom poschodí činžiaku. Je to skutočná oáza pokoja a pohodlia.
Pomaly sa nám náš uzbecký pobyt kráti. Na druhý deň sa taxíkom odvezieme na letisko, aby sme po vyše hodine pristáli v hlavnom meste Taškente.
Ubytujeme sa v príjemnom hoteli Mulberry, čo znamená moruša, takže vhodne zapadne do našej hodvábnej cesty. Hotel je príjemný, nie veľký, vo vstupnej miestnosti sú vystavené nálezy, ktoré tu objavili, keď hotel stavali.
Jeden z mladíkov hrá pekne na klavír. Keď počujem Sonátu mesačného svitu, hovorím mu, že túto skladbu Beethoven zložil na Slovensku. Je dosť prekvapený a neviem, či mi uveril.
Personál zložený hlavne z mladých chlapcov je veľmi príjemný a ozdobou hotela je kocúr Miška, ktorého meno je aj súčasťou hesla na wifi.
Mladíci sú veľmi snaživí, počujeme, ako sa dvaja medzi sebou rozprávajú po anglicky. Doteraz sme ich považovali za Uzbekov, tak sa opýtame, ako to s nimi je. Mladíci hovoria, že sú Uzbeci, ale takto si precvičujú angličtinu.
Hotel je blízko bazára Čorsu, jedného z najväčších trhov v Uzbekistane. Veľa si ho už neužijeme, je večer, trhovníci pomaly končia. Keď už sme v Taškente, ideme aspoň pozdraviť Timura, ktorý sa na koni pokúša chytiť mesiac.
Neďaleko je kultový hotel Uzbekistan, v ktorom prespali mnohé slávne osobnosti, len my dve nie.
Na spiatočnej ceste bazárom objavíme ešte jeden fungujúci pajzlík so šašlikmi, tak si dáme. Výborný.
Aj keď úplne najlepší šašlik môjho života ostane ten, ktorý som jedla dnes na obed v Nukuse v podobnom pajzlíku a na podobnom trhu. Už dávno som zistila, že najlepšie a veľmi lacno sa najete na takýchto miestach, kde sa premelie množstvo ľudí, takže jedlá sú čerstvé a obsluha rýchla.
Zle sme si vypočítali somy a celkom dosť nám ich ešte ostalo, tak ráno zbehnem na bazár a zmením ich na doláre. Eurá tu veľmi nefrčia, čo je divné, lebo veľa turistov sem prichádza práve z eurozóny.
Je čas odísť na letisko. Minieme časť dolárov na to, aby sme si kúpili ako suvenír konzervy uzbeckého plova. Ako sa tie časy menia – kedysi si našinci brali na zahraničné dovolenky konzervy z domu, dnes ich zo zahraničia vláčime domov.
Čaká nás už len jeden deň v Abu Dhabi. Večer si dáme lákavé, ale štipľavé biryani v jednej z mnohých reštaurácií, ktoré prevádzkujú Pakistanci, Bangladéšania či Indovia - neviem ani, čo sú zač, ale všetci varia chutne a voňavo a milo sa usmievajú, až je človeku dobre na duši.
Na druhý deň doobeda absolvujeme chvíľu kúpania v plytkom horúcom mori na ľudoprázdnej pláži, kde nás stráži kedysi najvyšší stožiar na svete a kde personál hrá presilovku.
Potom len posledný let do Viedne a to sme takmer doma.
Našu hodvábnu cestu s malými batohmi sme úspešne zdolali a nestratili sme sa. Videli sme krásne miesta a všade stretávali dobrých ľudí. Hneď by som sa tam vrátila, hoci aj hneď. Veď malý batoh zbalím raz-dva.
