Deň začína hekticky. Rýchlo zbalíme batôžky a utekáme dole, aby si to taxikár nerozmyslel. Ako inak by sme sa dostali do Chivy?
Taxikár si to nerozmyslel a dobre robí. Veď zatiaľ zohnal na ďalekú cestu len nás dve. Navrhuje síce, že pohodlnejšie to budeme mať, keď pôjdeme iba my, ale nám sa nechce platiť viac. Radšej sa potisneme a navyše sa tešíme, že spoznáme ďalších ľudí. Viktorka si predstavuje mladý párik z Európy, ja sa zas teším, ako si so zhovorčivými domácimi zopakujem ruštinu. Bude to určite úžasný zážitok!
Zatiaľ sme však len dve, čakáme v aute na okraji parkoviska. Čas ubieha, slnko pripeká stále viac. Pýtame sa, kedy vyrazíme. Vraj len čo dôjdu ďalší dvaja. A kedy dôjdu? To nikto nevie, ale keď nejakí prídu, hneď vyrazíme. A čo ak dnes nedôjde nikto? Túto otázku si kladieme už len my dve, tuším ani nechceme počuť odpoveď. Upokojujem nás, že v Kirgizsku sme takto čakali v Biškeku na naplnenie taxíka do Oša niekoľko hodín a nakoniec sme sa predsa dočkali.
Nevyzerá to veľmi dobre, tak si odskočíme aspoň na WC. Je na druhej strane frekventovanej cesty, ale keď musíš, musíš. Práve vtedy zazvoní mobil a Viktorka mi búcha na búdku a kričí "volá nejaká Chiva!" Tak som si uložila taxikárovo číslo, lebo jeho meno neviem. Chiva oznamuje, že sa máme vrátiť, lebo naša cesta práve začína. Hurá, našli sa dvaja spolucestujúci.
Naše predstavy nespĺňajú ani trochu. Jeden je starší Uzbek a druhý starší Ind a celú cestu mlčia.
Sedím za šoférom a v zrkadielku vidím, že mu akosi divne klipkajú oči, hlavu prevaľuje zo strany na stranu, ale stále drží 130 kilometrovú rýchlosť. Bojím sa, že zaspí. Rútime sa po diaľnici púšťou, všade naokolo je piesok, z ktorého vyrastajú trsy nejakých kríkov. Kedysi dávno sme sa na zemepise učili o dvoch púšťach, ktoré sa nachádzajú v týchto miestach, vtedy pre mňa takých vzdialených. Dobre sa to pamätalo, pretože sa rýmovali. Jedna bola Karakum a druhá Kyzylkum. Kum znamená piesok, kara je čierny a kyzyl červený. My sa rútime po Kyzylkume, Karakum je neďaleko, v Turkménsku za riekou Amudarja, ktorú vidíme aj prekračujeme. V hlave mi celou cestou znie refrén piesne, ktorú kedysi hrávali aj u nás – eto kara-kara-kara-kara-kara-kara-karakum, eto kara-kara-kara-kara--kara-kara-karakum...
Po hodine alebo dvoch šofér zabrzdí, vyjde z auta a ovracia kúsok púšte. To využijeme na to, aby sme si aspoň cez okienko odfotili, ako Kyzylkum vyzerá.
Potom sa ešte párkrát zastavíme, aby mohol navštíviť WC. Vždy si pritom berie krčiažtek s vodou, ktorú moslimovia používajú namiesto toaletného papiera. V hlave sa mi roja nepríjemné otázky. Čo ak má norovírus? A čo ak nakazí aj nás? Už mi výlet zdieľaným taxíkom nepripadá až taký úžasný.
V meste Urgenč nás odovzdá druhému taxikárovi, s ktorým dôjdeme posledných 35 kilometrov do Chivy.
Na prvý pohľad nám Chiva pripomína skanzen. Okolo celého starého mesta sú hlinené hradby. Podľa legendy ho založil Noeho syn Šem, keď tu objavil studňu.
V skutočnosti vzniklo v 6. storočí n. l. a bolo hlavným mestom ríše Chorézm, ktorej obyvatelia hovorili iránskymi jazykmi.
Staré mesto vnútri hradieb sa nazýva Ičan-Kala a je to prvá lokalita v Uzbekistane, ktorá bola zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Sme ubytované v rodinnom hosteli priamo v starom meste. Stará sa o nás staršia pani s dcérou, dievčina hovorí perfektnou angličtinou. Väčšinu času ich vidíme pozerať televíziu.
My si ideme pozrieť Chivu. To prúžkované v pozadí je minaret Kalta Minor.
Postavil ho v roku 1851 chán Mohammed Amin. Mal byť taký vysoký, aby z neho bolo dovidieť až do Buchary. Chán však v roku 1855 zomrel a minaret ostal nedokončený. Škoda, rada by som videla z Chivy Bucharu, ktorá je odtiaľto takmer 500 kilometrov.
Tak sa pozrieme aspoň z veže pevnosti Kuhna Ark. Vstupné na pamiatky v Uzbekistane nebýva vysoké, ale veže v Chive sú dvojnásobne drahšie. Ale zas tam nepýtajú peniaze ešte aj za fotenie.
Ak chcete v Chive preliezť väčšinu rôznych pamiatok, môžete si zakúpiť dvojdennú vstupenku za stopäťdesiattisíc somov (asi desať eur). Vyťahujeme platobnú kartu, že ju kúpime, ale pani pri okienku spresňuje, že neplatí na veže, takže len poďakujeme, už sme tých minaretov, mauzóleí a medres videli dosť, ďalších dvadsať nemusíme.
Pozrieme sme si mesto pri západe slnka a urobíme pár večerných fotiek.
Na večeru si dáme plov, ten už poznáte. Viktorka si objednala šivit oši - cestoviny s prímesou kôpru. Obyčajne si každá z nás objedná niečo iné a potom sa podelíme, aby sme mohli ochutnať čo najviac. Aj toto mi chutilo.
Ráno vylezieme na minaret na opačnom konci. Už ste ho mohli vidieť večer. Volá sa Islam Hodža, podľa bedekra Lonely Planet meria 57 metrov a je najvyšší v Uzbekistane.
Schody sú dosť strmé, tak leziem hore aj dolu po štvornožky.
Bucharu odtiaľto nevidieť, ale Chivu máme ako na dlani.
Keď si dôkladne obzrieme Chivu zo všetkých strán, zlezieme dole a ešte sa potúlame po uličkách. Už je poriadne horúco.
Všetko dôležité sme videli, treba sa nám pohnúť ďalej. Lúčime sa s našimi hostiteľkami, bolo tu príjemne. Naša ďalšia cesta bude smerovať do mesta Nukus. Je hlavným mestom autonómnej republiky Karakalpakstan, nachádza sa tu aj jej parlament. Je východiskovým bodom pre náš ďalší cieľ – Aralské jazero.
Čakáme na dohodnutého taxikára a ten nechodí, stále nechodí, čo je s ním, je nám biedne... Mladšia z hostiteliek nám pomáha zavolať mu a potom ho naviguje k hostelu. Vyzerá, ako by tu bol prvýkrát. Ako sme k nemu prišli?
V Nukuse budeme bývať u muža menom Dee, budeme mať celý apartmán pre seba. Dee je dobrý hostiteľ, dopredu nás kontaktuje, či nepotrebujeme taxík z Chivy. Základná cena je 60 dolárov a tri hodiny cesty, alebo 65 dolárov, šesť hodín cesty a tri zastávky pri starých pevnostiach v okolí. Berieme druhú možnosť.
Taxikár sa volá Beka, má štyridsať rokov, je príjemný, usmievavý, no hovorí len veľmi slabo po rusky a po anglicky vôbec. Vlastne ani nevie, kam má ísť, až keď nám zavolá Dee a pýta sa, čo by sme chceli vidieť, dostane od neho presnejšie inštrukcie. Napriek navigácii zablúdime už v Urgenči. Možno preto, že navigácia rozpráva po rusky. Je teda taký, aký je, ale veľmi milý. Vždy trpezlivo s úsmevom čaká, kým si pozrieme všetky pamiatky, a cestu si natáča na mobil.
Toto je pevnosť - starobylé mesto Toprak-kala z 1. storočia n. l., hlavné mesto ríše Chorézm, ktorá sa tu rozkladala. Od 6. storočia je opustené a znovuobjavené bolo až v roku 1938.
Pevnosť Kyzyl-kala - Červená pevnosť - je tiež z 1. storočia n. l. Bola zrejme postavená na obranu Toprak-kalu, od ktorého je vzdialená asi kilometer. Podľa legendy je s ňou spojená podzemnou chodbou. To auto je "náš" taxík.
Naposledy si urobíme prestávku pri pevnosti Shylpyk-kala. Je to zoroastriánska veža ticha, kam dávali zoroastriánci svojich mŕtvych, aby neznečistili zem. Nechali ich napospas vtákom a potom kosti umiestnili do kostníc. Táto stavba sa nachádza aj v erbe republiky Karakalpakstan.
Pod pevnosťou tečie Amudarja.
Raz po ceste vidíme aj Učkuduk, teda len napísaný na smerovke. Je odtiaľto 400 kilometrov, to by bola poriadna zachádzka, radšej o tom ani neuvažujem.
Spomíname Bekovi, že zajtra ideme na výlet do Moynaku. Pýta sa, kedy. Hovoríme, že o ôsmej ráno. Vyzerá, že je s odpoveďou spokojný. V Nukuse ho vyplatíme a ideme sa ubytovať.
Neskoro v noci nás kontaktuje hostiteľ Dee a hovorí, že mu Beka povedal o zajtrajšom výlete. Vraj ideme s ním do Moynaku. Chudák chalan, už sa iste tešil na cestu aj na zárobok. Je fajn, ale keďže neovláda obstojne inú reč ako svoju, zle to pochopil. Keby sme nemali iný program, celkom radi by sme išli s ním. Ale my sme si naplánovali ešte doma výlet až k Aralskému jazeru s miestnou cestovnou kanceláriou a len čo sa vyspíme, vyrážame.
Dokončenie nabudúce.
