Teda prileteli sme sem z Punta Arenas. Na obrovskom klimatizovanom letisku nás vítajú tóny vážnej hudby. Kým sa vybavíme, vypočujeme si kúsok Labutieho jazera.
Hotel na nás ešte nie je pripravený, tak sa len prezlečieme/vyzlečieme na WC, batožinu necháme v miestnosti pri recepcii a ideme spoznávať ďalšie miesta z nášho programu.
„Santiago patrí medzi najbezpečnejšie mestá na kontinente“, píše sa na Wikipédii. Jasne. Počas prvých piatich minút nás nezávisle od seba upozorňujú zahraničný turista, domáce ženy aj policajti, že si máme dávať pozor na veci, pretože je tu veľa zlodejov. Hneď za to má odo mňa Santiago jeden čierny bod. Ďalšie postupne pribúdajú za hluk, neporiadok, vysokú teplotu a ostatné neduhy, s ktorými sa moje unavené telo musí vysporiadať.
Naobedujeme sa v Centrálnej tržnici, okolie je dosť rušné a chaotické, dokonca sa pri stoloch prekrikujú dvaja konkurenční speváci naraz, ale jedlo aj pivo je dobré. Potom sa vydávame na krátku prechádzku.
Toto je námestie Plaza de Armas.
Metropolitná katedrála
Najvyšší súd
Prezidentský palác La Moneda – pomenovanie má od toho, že sa tu od roku 1814 razili peniaze. Pri štátnom prevrate v septembri 1973 ho dal generál Pinochet bombardovať a vtedajší prezident Salvador Allende v ňom spáchal samovraždu.
Socha prezidenta Salvadora Allendeho pred prezidentským palácom
Na chodníku sú mená spolupracovníkov prezidenta Salvadora Allendeho, ktorí mu ostali po puči verní.
Nemám veľa fotiek zo Santiaga, lebo po upozorneniach na zlodejov mám foťák ukrytý v batohu, ktorý nesiem na bruchu. Nie je to bohvieako príjemné chodenie. K tomu je 35 °C a tak si hlavne prajem, aby sme sa konečne vrátili do hotela.
Pozrieme si ešte bohémsku štvrť Lastarria a pre väčšinu z nás týmto prehliadka hlavného mesta končí, lebo zajtra zas odlietame preč. Nasledujúce dni a hlavne miesto pobytu budú pre mňa vrcholom zájazdu, preto si ich nechám ako samostatnú kapitolu, a tak ich teraz s vaším láskavým dovolením preskočím.
Čáry máry fuk, prešlo pár dni. Hop, sme späť, po päťhodinovom lete nás opäť vítajú tóny klasiky na letisku v Santiagu. V hoteli sa stretneme so svojimi odloženými kuframi napchatými špinavou bielizňou, teplým oblečením a pevnou obuvou. Opäť tu len prespíme, lebo na druhý deň po raňajkách ideme na výlet.
Počas našej neprítomnosti sa v Santiagu ochladilo a zamračilo. Po dvoch hodinách cesty autobusom sme v druhom najväčšom meste Čile, vo Valparaise. Jeho názov znamená „rajské údolie“. Je tu najväčší prístav Čile, sídlo parlamentu a vznikla tu prvá čilská verejná knižnica aj prvý zbor dobrovoľných hasičov v Južnej Amerike. Aby toho nebolo málo, v meste sa nachádza sedem univerzít. Narodili sa tu aj dvaja neskorší politickí protivníci Salvador Allende a Augusto Pinochet.
Prejdeme sa historickým centrom, ktoré je zapísané na zozname UNESCO. Najskôr sa presunieme k najobľúbenejšiemu domu Pabla Nerudu. Je postavený v tvare lode a je v ňom básnikovo múzeum.
Nerudu a ďalších dvoch literátov stretávame na Námestí básnikov.
Aj v stánkoch so suvenírmi sa to hemží rôznymi miestnymi osobnosťami vo forme magnetiek, fotiek či záložiek do kníh.
Pred ďalšou prechádzkou ulicami Valparaisa nás miestna sprievodkyňa upozorňuje na dva problémy – prvý je, že začína pršať a na uliciach sa šmýka. Druhý problém je, že v meste žije veľa psov, ale ich exkrementy sa neodstraňujú, takže je vhodné vo vlastnom záujme pozerať sa pod nohy. A tak kráčame štvrťou zapísanou v UNESCO a svoju pozornosť delíme spravodlivo medzi typické maľby murales a psie hovná.
Vy si však pozor dávať nemusíte a môžete si vychutnať len murales.
Schody vymaľované ako klaviatúra a Beethoven
Jack Nicholson
Pamätáte sa ešte na Mafaldu? Viete, kto to je? Že nie? Tak šup-šup vrátiť sa prečítať prvú časť tohto cestopisu.
Typické maľby
Pohľad na prístav
Najstaršie až doteraz fungujúce dopravné prostriedky sú pozemné lanovky, ktoré ľuďom pomáhajú zdolávať výškové rozdiely v meste. Mnoho z nich už nepremáva. Toto je pohľad z jednej často mesta na druhý – úplne vpravo vzadu sú pozostatky koľajníc aj s vozidlom.
Lanovka na kopci Concepción funguje od roku 1883.
Touto sme sa zviezli nadol.
S Valparaisom susedí moderné letovisko Viña del Mar, názov znamená „vinohrad nad morom“.
Dáme si tu obed, počas ktorého zjem svoj posledný juhoamerický steak. Na rozdiel od Argentíny je v Čile viac jedál z rýb, ale však som mala rybu na Vianoce a budem mať na Veľkú noc, tak načo sa trápiť aj medzitým. Aj keď ostatní, ktorí si dali rybie špeciality, rozhodne nevyzerali, že by sa nejako veľmi trápili. Asi aby mi nebolo ľúto, steak mi doniesli obložený nejakými červíkmi.
V Argentíne aj v Čile sa sprepitné v reštaurácii nedáva od oka ani nevzniká zaokrúhlením. Sprepitné je pevné a tvorí 10 % z výslednej ceny. Väčšinou je už uvedené na účte, ale účtujúci sa pro forma vždy opýta, či s tým zákazník súhlasí.
Toto je jedna z atrakcii Viña del Mar – kvetinové hodiny, ktoré boli inštalované pri príležitosti Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1962.
Na vyžiadanie mužskej časti zájazdu odbočíme k štadiónu, na ktorom československí futbalisti postúpili v roku 1962 na Majstrovstvá sveta a následne vo finále v Santiagu získali strieborné medaily.
Ešte dlho potom sa v autobuse spomínajú slávne mená a góly.
Moai pred múzeom bol dovezený z Veľkonočného ostrova v roku 1951 a na tomto mieste stojí od roku 1981. Je jedným z dvoch, ktoré sú mimo svojho „rodiska“, druhý sa nachádza v Londýne. Bol daný mestu ako dar za zdravotnú pomoc, ale v súčasnosti ho obyvatelia ostrova od múzea žiadajú vrátiť.
Neviem, ako tento spor skončí, ale vy už možno tušíte, o čom bude nasledujúca, posledná časť môjho cestopisu. Áno, vyberieme sa .... ale to až nabudúce.
