Hahaha. Toto mi ponúkla umelá inteligencia, keď som od nej pýtala nejaký mexický vtip. Uznávam, nie je to síce bohviečo, ale ako nadpis dobré, nie? Kým však dôjdeme na pláž, máme pred sebou ešte tri archeologické parky s pyramídami.
Naposledy sme sa rozlúčili po tom, ako som sa v Meride prejedla čokolády. Na druhý deň sa necítim najlepšie. Raňajšiu praženicu si rada odpustím, aj neskôr obed a večeru, ale čo si odpustiť nemôžem, je jeden z novodobých divov sveta – pyramída v Chichen Itza.
Chichen Itza je zrúcanina mayského mesta z rokov 600 – 1500. Pyramída boha Quetzalcoatla alebo po maysky Kukulkána má štvorcový pôdorys, na vrchol vedie z každej strany 91 schodov, spolu s jedným ďalším ich je na pyramíde dohromady 365, rovnaký počet dní mal aj mayský slnečný kalendár. Na schodiskách sú sochy hadov a pri rovnodennosti svetlo vytvára efekt, akoby sa plazili po schodoch. Had bol znakom boha Kukulkána.
Aj tu vidíme ihrisko, na ktorom sa hrávala loptová hra tlachtli, pri ktorej sa hráči snažili hodiť ťažkú kaučukovú loptu cez obruč len pomocou ramien, bokov a stehien.
Možno ani nevedeli, či sa majú snažiť, alebo nie, lebo doteraz nie je jasné, či bohom obetovali víťazov alebo porazených. Zomrieť pre bohov bola údajne veľká česť. Ja by som nezištne dopriala tú česť súperovi.
A takto dopadli tí poctení. Vraj je na obrázku odťatá hlava, z ktorej strieka krv, ktorá sa potom mení na hadov. Ja ju nevidím, mne pripadajú všetky hlavy na podobných kresbách odťaté. Ak to vidíte vy, tak hurá, nemusíte kvôli tomu ísť až do Chichen Itza.
Ešte je tu observatórium a kopa ďalších budov, už sa strácam v tom, kedy som ktorú videla.
Ale už nás tých pamiatok veľa nečaká, pred nami sú len celé dva dni. Tak sa poďme naobedovať. Sme v reštaurácii bufetového typu, to znamená, že zaplatíme vstupné a potom môžeme jesť, čo a koľko len chceme. Akurát že ja nechcem nič, ale keďže som si tiež zaplatila, dávam si strúhanú mrkvu a kúsok melóna. Namiesto obeda si môžem vychutnať mayskú verziu krčiažkového tanca. Ten si samozrejme môžu vychutnať aj tí, čo sa dobre najedli, takže to pre mňa bohvieaká útecha nie je.
Ako som spomenula, už nás čakajú len dva mexické dni. Počas prvého si pozrieme pamiatky v Tulume a v Cobe.
Je nedeľa a na rozdiel do Karla Gotta, ktorý vtedy nikam nechvátá, my chvátame ostošesť, pretože v nedeľu majú Mexičania vstup do areálu zdarma. Aj tak nám to nepomôže, sú tu skôr a tak čakáme v dlhom rade a rôzni típkovia s perami na hlavách nás lákajú odfotiť sa s opičkami, leguánom, alebo si môžete urobiť fotku priamo s Indiánom a jeho vtákom.
Hore na okrúhlej hrazde sedia ďalší Mayovia a čakajú, kým sa na nich bude pozerať dosť divákov, aby sa potom hodili hlavami dole ako na bungee jumpingu a ak prežijú, vyzbierali peniaze.
Nedáme sa zlákať ani jednou atrakciou, vzorne sa posúvame ďalej a kráčame pralesom, ktorý možno nazvať aj dážďovým, lebo na nás leje, takže fotky nič moc a ľudí ako maku.
Pár snímok sa mi podarí ukoristiť, tak sa môžete pozrieť.
Tulum je jediné mayské mesto pri mori.
Druhým zastavením na našej ceste je areál v Cobe. Aj tu sú rôzne stavby a pyramída. Už neprší, kráčame príjemnou cestou peši. Dajú sa využiť aj služby rikšiarov alebo si prenajať bicykel, ale peši je asi najpríjemnejšie.
Pamiatky sú samozrejme mayské a pochádzajú z rokov 1000 – 1200.
Toto je najvyššia pyramída Mexika, 42 metrová Ixmoja.
Nachádzame tu kamenné stély, čo sú bloky vápenca s reliéfmi, na ktorých sú zaznamenané rôzne historické udalosti.
To, že tam ja nič nevidím, neznamená, že tam nič nie je.
Samozrejme nechýba ani ihrisko na tlachtli. Však zábava musela byť aj pred tisícročím.
Dnes je mi už dobre, tak si môžem na obed vychutnať yucatánsku špecialitu cochinito pibil. Je to mäso, ktoré bolo marinované v citrusovej šťave, ochutené špeciálnym korením a pomaly pripravované v hrnci. Chutí fakt super.
Poobede navštívime cenote, jaskyňu krasového pôvodu s jazierkom, v ktorom sa dá kúpať. Je ich tu v okolí viac, platí sa vstupné. Vidíme ľudí, čo sa kúpu, my len obdivujeme krásnu kvapľovú výzdobu. Voda je napodiv teplá.
A potom je pred nami už len posledný celý deň. Bývame v stredisku Playa del Carmen, je to typické letovisko – presnejšie celorokovisko, lebo sa tu chodieva po celý rok – s množstvom obchodov, davmi ľudí, hlučnou hudbou a s cenami aj v dolároch, lebo Američanov je tu najviac. Hlavne mladých, pretože tu môžu holdovať alkoholu o tri roky skôr ako vo svojej domovine.
Vo voľnom čase navštívime múzeum Fridy Kahlo, ktorá tu nikdy nebola a tak za cca sedemnásť eur na osobu uvidíme len zopár fotiek a reprodukcií.
Ale k vstupenkám nám pridajú aj nákupné tašky s Fridami zdarma. No neber to!
Voľný deň strávime na piesočnej pláži, ktorá je podobná ako v iných prímorských krajinách, len namiesto černochov s kufríkmi plných hodiniek tu chodia mariachi s hudobnými nástrojmi. Kto si zaplatí, tomu zahrajú. Rodinke na ležadlách vedľa nás zahrali tri pesničky za 500 pesos, čo je asi 25 eur. Škoda, že neprišli iní, títo hrali a spievali dosť falošne.
A je tu deň odchodu. Teda aspoň si myslíme. Poobede sa vezieme do Cancúnu. Cestou sa zastavíme v budove, kde je najväčšia diskotéka Karibiku.
Na stene visia gitary Paula McCartneyho, skupín Eagles a Aerosmith, ako aj pár vecí členov Black Sabbath.
Pozeráme si rezorty, v ktorých asi nikdy nebudeme dovolenkovať.
Nikdy nehovor nikdy! Na letisku prejdeme bezpečnostnou kontrolou, nastúpime do lietadla, pripneme si pásy a práve si vyberám, ktorý z filmov si pozriem ako prvý, keď sa ohlási pilot a oznámi, že musíme opustiť lietadlo, lebo je neschopné letu. A ešte nás poprosí, aby sme neboli zlí na letušky, tie za nič nemôžu.
Zlí? Prečo? Mám chuť ich vybozkávať. Chápem, že niekomu to nabúralo plány, mňa osobne to veľmi potešilo.
Rýchlo nám ešte rozdajú fľašky s vodou a chipsy a vystupujeme. Prejdeme znova pasovou kontrolou, počkáme na kufre a potom kráčame k pripraveným autobusom, ktoré nás odvážajú do jedného z tých hotelov, o ktorých sme si mysleli, že v nich nikdy nebudeme bývať.
Kým ubytujú 240 pasažierov, chvíľu to potrvá, ale okolo polnoci sme už na izbe. Máme ešte jeden mexický deň k dobru. Strava je fajn, wifi rýchla, izba pohodlná, bazén príjemný. Čo viac si priať?
Letecká spoločnosť nám medzitým hľadá spiatočné spoje. Porozhadzuje nás do lietadiel podľa toho, koľko nájde voľných miest. Pôvodne sme mali ísť cez Zürich, po novom my s manželom poletíme cez Frankfurt a zvyšok našej skupiny cez Paríž. Niektorí odchádzajú ráno, iní naobed, my večer. Tí šťastnejší až zajtra.
Tak si zas budem spievať „kde je můj kůň, co měl mě nést“ a ak čítate tieto riadky, tak sme nasadli na toho správneho a šťastne dorazili domov.
Len čo vystúpim z lietadla, svet sa mi zdá akýsi chladný, bezfarebný a ľudoprázdny oproti tomu, ktorý som opustila. Ale aspoň sa nemusíme plahočiť s kuframi, tie ostali vo Frankfurte.
