Nebežné pod jasnosťou neba

Po otrasnom zážitku, kedy som si vravela, že najlepšie bude, keď aj z negatívna a z hluku omámených ľudí nad tou Príšernosťou vyťažím maximum:
Fajn, im sa to páči. Natočili to, im sa to asi páči.
Mám chuť namaľovať ružovou lesklé pery prehúlenej blondínky. Tak aspoň dnes zlepujem postrihané obrázky z časopisov.
Obrad gýča.
Trblietky, opätky, umelý Kristus, zlaté orgie.
Kde sa v ľuďoch berie schopnosť vopchať všetko do najmenších priestorov, prepchať, vtlačiť?!
Surovosť vedie. Krásy ubúda.
Grckovatie to tu.
***
Počítam s Tebou kroky do tepla. Fialovejú mi prsty, obdivujem šerosť parku a tok Tvojich myšlienok.
Sedíme a pijeme z veľkej šálky nočnú kávu.
Balamutím Ťa.
Nechýba mi, jasné, nechýba mi, veď čo to je, nič sa nedeje, dobre mi je teraz bez neho, to sa už len zopárkrát vyspím, nie, nikoho iného teraz nechcem, nie...
Žmurkneš na mňa sem tam. Si pripálime, a vieme svoje.
Že keby si sa tu zjavil, vznesiem sa.
Čerpáme z posledných pohodových zážitkov, hromady ľudí, kedy ma fascinuje ich spolupatričnosť pri dôslednom hulákaní.

Mám rada prázdninovosť chvíl. Vstávanie si kedy chcem, zaspávanie kedy chcem, premýšľanie o čom chcem. Nezviazaná práve cítim vôňu pudingu. Tu je krása.