Romana Vajgelová
ako prežiť
Ako som tam vošla, videla som všetkých spievať chválu Bohu. Zasiahlo ma to a skoro som sa tam pri tých veľkých dverách rozplakala, lebo ich všetkých drží pocit, že On ich miluje. Ženy v šatkách a tmavých kostýmoch vyčítavo zazerali, lebo sme robili dverami prievan. Zaspievala som si nahlas. Vysoko. A potom ma moja krstná hladká po líci a že mám vydržať a nezabúdať na Toho hore. A ja som vedela, že sa ma to dotkne, pozerala som sa na jej veľké pehy na tvári, potom som si pozerala na topánky, balila tašku a najradšej si schovala oči za okuliare, v aute triaška a nejaké pesničky. Potom silný pocit viny. Za strašne veľa vecí, čo asi tak rýchlo nezmením. (A to by som zmenila seba?)
