Sadám do nie až takej trosky,hegá to so mnou, v hrdle cítim grepový džúsa chce sa mi cikať. Sklopene čítam, sledujem, potom užnečítam a len sledujem. Krajina lieta, žlté polia sazdajú nekonečné, vnímam ich vôňu,poškriabanie na lýtkach. Šuští tu sáčok sorosenými slivkami, niekede medzitým ten spomienkovýSting a ja zase prehĺtam plačlivú niť, strkám ju aždo žalúdka, nech mi nerobí neplechu.
Ubzikám pred nekonečnýmstereotypom, raňajkovým, kedy chcem aj nechcem upratať,navariť a piť rovnakú značku minerálky po celýdeň, kávu s mliekom z rovnakej šálky, rovnakéreči, pohľady, niet kam sa schovať ani nič podobné.
Všetcisú každodenní, výnimky sa tiež chcúcítiť ubziknuto.
Vítajú ma, mňa, potomkaich potomka. Už nevidia dobre, musím na nich mávať,riadne, až sa iní obzerajú.
Mám pocit, ževšetci chcú, aby na nich bolo mávané.
Vidím ich každodennosť.Vstávajú skôr než ja, jedia viac než ja.Sledujú počet padnutých hrušiek pod stromom, kosiatrávnik príliš hlučnou kosačkou. Náplňou dňaje jedálny lístok, jeho pestrosť mäsitá maprivádza do rozpakov. Na obed otázky o zajtrajšomobede, v kuchyni množstvo odpadu, nožov a doštičiek, samáštipľavá paprika, samé Maďarsko. Ten ich pôžitok,keď až príliš starostlivo krájajú pažítku,ma dojíma.
Majú more času.
Kreslím ich. Zospodu, zboku,chvíľu to ide viac, chvíľu menej. Nehýbu sa,nemykajú, hlava im klesá, padajú okuliare. Je tuneuveriteľný pokoj vnímania múch. Samámedovka a mäta, varíme čaj v bodkovanom hrnčeku sobjemom pol litra. Všetko je tu pomalé, rajčiny sa prinášajúzo záhrady pokým ja prečítam päť stránSuskindovho Parfumu.
Je tu iný vzduch. Stíhamprijímať jeho oxidovosť. Oddychujem ešte aj teraz.
Spravilasom bodku za plačlivosťou, chcením meniť nemenné,len preto, že mám rada nemožnosti.
Začínam piť ziného hrnčeka.
