Zhasínajú svetlá, lebo tma umocňuje okamihy, vnímam Tvoju červeň, Tvoj bežný rumenec, červenosť cestovín. Moja brokolica nejde dolu krkom, ukladá sa nad sebou hore tou trubicou. Nevládzem. Hlúpo zazerám na ten tanier *ako tá mačka ako ona*, že chcem ťa zjesť, chcem, no veľa ťa, veľa. Hrá sa niečo, čo sa nedobre pamätá, neviem to zalalákať, ale zostáva to vnútri, hebko.
Voľby. Prichádzam k nim postupne.
*** Vo filme znázorňujú zaškatuľkovane umelca. Sedí v kaviarničke, číta knihu, fajčí, bafká, obzerá a pozoruje. Inak to nemôže byť. Inak to nie je umelec. Len toto je umelec. V ňom to je. Vnútro má kypré tvary, maľuje najlepšie, je to umelec. Je to zviditeľnené.
Naše putá, sme nimi zviazané, neviem, čo príde, ale potrebujem tieto márnosti, tieto slovíčka, tieto ponurosti, alebo naopak vesielku, prizmrznuté zadky na betóne, žičiavanie dymovníc.
Žični mi svoju dušu. Nech sa pohojdám.
Buď mi vzorom, žeň ma dopredu, vtláčaj silnosť vzduchu na môj chrbát, nech ma to vedie vydláždeným chodníkom na nižší kopec, na kopček, kde sú slobody. Kde nemusím. Kde sa dá dýchať. Buď mi múzom, mojím, aj Ty1, aj Ty2, nech vás mám, nech si môžeme hovoriť o chladnokrvnosti neba, keď sú pod ním zmije, a suky to akože presne ty, ty suka najmilšia z najmilších, dílerka. Nebo nám vracia naše pokusy.
***Sedím v kaviarničke, rozprávam sa, obzerám Tvoju červeň. Fajčím. Pozorujem.
(je to ale pekná blbosť.)
