Spomínam na násilnúnedeľu. Poopitá som sledovala rozstrapkaný koberec,vnímala len neobrúsené päty starej panipredo mnou, no a možno ešte ten monotónny hlas nášhofarára. Som priam alergická na jeho plamennéreči o absolútne bezútešnej situáciíohľadom terajšej mládeže. Ľúbivosti pre prikyvujúcebabky so zopätými rukami.
Ako malú sme s rodičmichodievali na dvor, k ružiam. Skackala som okolo tých kríkov,po obrubníku. Dovidela som na záchodový domček.Keď sa otvorili dvere, bolo vidieť biely splachovač. Žmolila somv ruke modlitebnú knižku s vylisovanými obrázkami.Dookola som si ich obzerala, úprimne som v Pánbožkaverila. Vzťah sa nezmenil, len skackať vraj nemôžem.
Potrebujem iné. Rada sedávamna točitých spráchnivených schodoch do veže,kde do stien vyrypujem kľúčom nezmyselné čiarky. Somtu ja, potom tadiaľ prebehne kostolníčka, dvakrát,modlí sa aj počas výstupu, aj počas zostupu, nahlas afuní Svätý, Svätý....Dupe a cinkocejej pokladnička.
Som tu ale v podstate sama. Ja a stenyplné prosieb. Vtedy cítim úplnosť. Boh je tam,ja s ním. Rozmýšľam. Dlho. Naberám rovnováhy,inšpirácie.
Verím, že to, čo tvorím, a ževôbec tvorím, je Jeho ,,vinou“.
Rada sa v kostoloch všelikdeschovávam.
Dnes som si doma na posteli, na mojomvzduchu vytvorila nebeské prostredie. Otvárala somknihy, spisovala nápady. Navrátená tvorivosť.Výmenný obchod s Bohom. Za ďalší posed vtichosti. Je všade. Bez zborového Ámén a plaču detí.
***
Vrypuje do duše návraty. Nech sa postavím nad tie nedokončenosti, a mám vízie a nápady. Nech môžem zajtra robiť celý deň to, čo ma najviac baví.
