Voniam vzduch

V diaľke hučí vlak. Zdá sa mi neskutočne dlhý, kiež v takom niekedy cestovať. Rada vyberám vagóny, triedim medzi špinavosťou.
Stáť občas aj na daždi, tesne pri okraji nástupného betónu, čo najďalej od hučiaceho stroja /mami, dbám o svoju bezpečnosť/. Blíži sa. Očakávaný vietor. Keď je leto, ruky a hlavy trčia von. Chcela by som ísť aj osobákom, zažiť kožené tašky so zeleninou, kompótmi a opierkované klietky so sliepkami.

Cítiť búrku. Čakám na ňu už niečo vyše hodiny a štyridsaťšesť minút a stále nič. Ležiac na bruchu zazerám na pípajúce komáre. Zhlukujú sa okolo umelo vytvoreného svetla.
Buchli dvere auta. Štartuje. Cúva. Zvuky súčasnosti.
Maľovala som, až ma boleli lakte.

Znovu vlak.
Bývať v domci pri stanici. Na jeden deň. Počas dažďových období vymieňať kýble na kvapkajúcu vodu. Zažiť vibrovanie pohárika na úzkej drevenej poličke. Každý vlakový hrmot zapiť vodkou. Lieči.

Susedia chystajú zabíjačku. Počula som tichý rozhovor pri zajačinci.
Pri druhej nočnej večeri teraz debatujú o vhodnom chlpatom kandidátovi.
Chytíš za nohy, keď sa trepe, nevšímaš si, keď škriabe, nevšímaš si, len pevne držíš. Už počujem to tupé plesk - drevená tyč po nose a zuboch. Zo dvakrát. A rup po krku. A je. A majú. Radovánky. Ešte dole kožušienku. Slniť sa bude na akýchsi drôtoch pár týždňov. Predajú. Treba z niečoho žiť.
Už vidím moju matku, ako nedbanlivo kráča v modrých šatách s peňaženkou v ruke. V druhej v smaltovanej miske ležia mŕtvoly. Nebožtíky pobehajkov.

Ešte neprší.