Som holá a nemám videnú, istú, uchopiteľnú zbraň.
Kráčam asi päť centimetrov nad zemou. V zime je ľahkosť. Nenovembrovosť vzduchu mi zmrazuje sliznice, chcem prečistiť, chcem prst v ľadovej vode, zmyť pod svetlom na hajzli bordel v žilách na pravom zápästí. Niekedy sa mi zdá, že sa dokážem nadýchnuť tej vody. Že keď počujem, ako tečie, je mi hneď lepšie. Už hodinu si to myslím.
Po rovnej čiari. Pomyslenej rovnej čiari. Nešlo to. Ani strach, že je noc a sú vrahovia. Ani strach, že odmrznem, keď budem sedieť pri ceste na kameni a sledovať občasné autá. Len radosť, že viem, že keď pôjdem rovno rovno cigáni rovno rovno balkánska zmrzlina rovno kocka rovno rovno rovno autá rovno vodárenská rovno rovno plagát o mobiloch rovno rovno pes čo nechcel cikať rovno a hneď doľava a zase rovno potom dlho rovno a na ulici nič len oranžové svetlá v rade za sebou a mokré listy a trblietky na zemi potom doprava a rovno rovno dom, kde sa obesil a zase doprava okolo už nestojacej čerešne a rovno potom doľava a rovno a už vchod. schody. vchod. dvere do izy. ležím. točí sa mi vnútro. Vyvrheľka.
***
Sedí a nežije ani v sebe. Ani pre seba, ani pre iných. A ja okolo roznášam na podnosoch pokoj, umelo vytvorený, presne pre očakávania, lebo vy ste si prišli oddýchnuť, ležať na sebe v obrovskom priestore len pre vás dvoch, pijete štyri hodiny trápny ovocný čaj s cukrom. Cukor sa topí v malej miske. Umývam tieto pozostatky, sledujem Ťa, Mŕtvola, aspoň oči zavri, zavri ich, daj si okuliare a zavri oči, sadni si chrbtom, vidím Ti do prázdnej hlavy, cez Tvoje plexisklo. Na rozklad Tvojho zničeného ja míňaš fakt priveľa vzduchu. Nestíham vetrať.
***
Snažím sa kráčať päť centimetrov nad zemou. Aj tuto, kde sú ľudia, aj keď už nebude zima raz.
