Presne viem, kam sa dá utekať, keď je zima alebo sa len tak čaká. Je mnoho takých miest. Aj v tej Prahe teraz, kde majú všetci pekné oblečenie a vravia cudzími jazykmi, a len fotíš šikmookých, ako sa na Staromáku usmievajú a myslia na výhodné nákupy. Mne sa aj v metre chcelo revať, veď som aj. Nával vnútri, uchovávam ho pod kabátom, živím nebojácnosť a zelenou zafarbenú nádej. Ani si zvyknúť na závery teraz ešte stále neznáme, to sa nedá.
Ako z cigariet dym, čupí predo mnou knižka, je to presne také, prchavé, ako momenty, keď som znovu a znovu rada, že vás vidím, keď som smutná, že Teba a Teba nevidím, ale na všetko raz aj tak príde. Voniaš, voniaš, Praha, kroky v nej, drobnej vlasy, ktoré by som len prehŕňala prstami, snížek, botičky, čiči na stene, hej, čiči na stene, kukáme na tie mačky, mať tak tvoje krásne spoznávania, ako sa teraz učíš všetky slovíčka a chceš si ich pamätať. Celkom som hrdá na seba, že som sa o Teba trochu vedela postarať. Ale veľký rozdiel medzi nami asi nie je. Chceme, aby sa niekto o nás trochu staral. Nie do nás, postačí o nás.
Sa mi zdá, že keď niekam na chvíľu utečiem, ujdú mi prchaví známi, sediaci deň čo deň v kreslách, pijúci illy, že mi ušli maličkosti, blikajúce svetielka.
Mechanicky beriem svoje výkresy, obrovská hromada výkresov, art art, všetci sú pyšní, ja som tiež pyšná, mam a oco vravia zleť dievčina, ale tu sa asi inak veľmi nedá, veriť musíš, čo iné zostáva, možno rátať príklady.
Čakáme, už len trochu hodín, už to tam bude, na tom papieri, dozvieme sa.
Len sa na mňa nezvaľ, vina jedna, veď som kreslila. Veľa.
Pohladkaj mi vnútro už.
A takto sa to deje. A sem idem, lebo je to tiež pekné. Šperky sú aj v nás.
