Ležím vodorovne na novejposteli, cítim, ako mi to napráva chrbticu, lopatky akrčné stavce, v izbe niet ani kúštik niečoho ozajskymôjho, možno táto posteľ, možno storočnýdrevený kvet fialový, od Libuši. Libuša a Jano bolijediné malé deti, o ktoré som sa vedela postaraťa hrať sa s nimi na obchod celé popoludnie. Trpezlivo.
Lubo alebo Diana by povedali, žiješteraz jako mastodont.
Sa plazím. Ja neviem, faktneviem, či sa mastodont plazí, ale ja som poslednéhodiny neužitočná. Moje dobré činy nie sú,akurát som urobila praženicu nevládnej (?) sestre.
Na mladých ľudí je dnesvyvíjaný obrovský nátlak.
Cítim to tak. Toľko jemožností, že to priestor medzi srdcom a hlavou trochunevládze uniesť. Treba sa rozhodovať, pomerne rýchlo.A medzitým sa napríklad chceš zoznamovať, pamätaťsi hlavy, hlavy, tváre, potom slová slová, chcešpočúvať a pamätať si, usmievať sa aj neopitá,triezvo opojená, potom jakože ešte riešiť tie krehké vzťahy sem-tam, alebo len sedieť presne ako vtedy sozablatenými topánkami, keď sme prešli takúdiaľku až ku gauču, a jako sme tam potom bohovsky dlho sedeli.Dobré to bolo. Koľká nostalgia.
***
Prechádzam medzi ateliérmia ticho hodnotím. Robím presne to isté, čoohováram na ostatných. Jak sa plížia a len nemopozerajú, vravia si jaký lúzer čo to robí,potom si to povedia aj v trolejbuse, a ja načúvam, veď čo,že počúvaj, moja, vraví jedna druhej, veď si tovidela, nie sú tam dobrí, dostaneme sa, lebo my sme užniečo zažili, nie ako tie 19-ky, chápeš, ja som tá19-ka, ja som vo svojom dokonalom portfóliu nemala ani jednurytinu, ja teraz čakám, kým sa to všetko vyvinie,vykľuje sa pravda.
Sedela by tu tá maláLibuša a ja by som jej dala papier a kreslila by veci jako ja.
Doma sú samé telefonáty,všade sa opakuje len to isté, že ešte nevieme, stálelen počty, 25, 25 ľudí, šikovných ľudí?
Áno. Šikovných.
A veď o čo ide?
Nezhniť nad rysovacou doskou. Ani narok.
Ale v noci sa mi aj tak stálesnívajú pekné veci. Tak čo.
Čakanie. ?Sunrise?
