***
Stopa v duši po filme vyplávala znova na povrch. Aj keď si ju viem skoro úplne vybaviť kedykoľvek si spomeniem, teraz som si ju privolala. Zámerne. Aby som si poplakala. Len tak tíško, vzdávajúc poctu tomu filmu. Aby som sa doňho spomienkovo vžila, okúsila jeho smutnú, nesladkú chuť pri hrajúcom soundtracku...
Melancholickosť šepotu snehu ma už unavuje..Asi až teraz som si ho však vychutnala. Pred príchodom jari.
Jeho kúsok.
V škole pokoj, film, rozhovory. Zimné rozhovory. Vtedy by som potrebovala zapisovateľa myšlienok. Aby nevyrušoval. Aby mi len moje pocity a myšlienky ukladal na papier. Vtedy. V ten okamih.
Keď padne vločka a počuješ buchot. Keď plače kamarátka, keď ju máš na dlani, úprimne. Keď jedným uchom počuješ ceruzku a druhým uchom rozhovory o jednoduchosti, kráse a ľuďoch. Keď na cudzom mieste s necudzími ľuďmi sleduješ hru očí v priamom prenose. Keď Ti niekto rozpráva o kráse rúk. Vymaľovávame si, pijeme čaj bez cukru. Simona nepije, lebo ona má rada cukor.
Vždy mi zostane len pocit, takto spätne opísaný. Snaživo vkladám doňho všetku silu, ktorú ešte stále má.
***Selmasongs.
Keď som si ich pustila ako príď, Selma, nech to na chvíľu cítim znova tak silno...
Vrátil sa mi film. V škole som chcela od neho utiecť. Guča v hrdle, zakrývam si tvár. Ten krik, z hrdla, úprimný, volajúci...smiech toho, čo to nezvládol, práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu.
Chlapi sú takí slabí niekedy...
Keď som už vedela koniec, nežmúrila cez prsty a v duchu som si opakovala nepozeraj sa nechceš to vidieť nechceš -práve vtedy som sa pozrela...
Keď dospievala neposlednú pieseň.
Slzy v duchu, pretože už von nevládali. Nehanbili sa, len nevládali. Možno to bolo prisilné, možno nad hranicou plačlivosti.
***
Až teraz som to strávila. Keď som si vykričala z hrdla, čo tam bolo. S chuťou prisladkej koly na jazyku, keď mi cukor polepil zuby. Tu, na radiátore v mojej izbe. Teraz naradostená jarnými prázdninami, vianočkou so šípkovým džemom od mamy. Asi aj unavená, ešte stále oblečená v tom, v čom som prišla. Kúsok vlaku na mne.
Moje oddýchni si. Nepotrebujem feng-šuej, ani tipy Ledeckého rozprávajúceho dnes v telke o zimných melanchóliách...
Idem si lalalala . Tie ,,prázdne“ texty, lebo už nevládzem znova vnímať Dancer In The Dark. Nebudem už tak kričať. Už mám rodinu doma. Sme tu a dáme si čaj. Som rada, že vás vidím.
(Spísané čo najskôr, skoro hneď po tom, ako sa to stalo...)
Venované mojej , ktorá tam vtedy nebola, ale cítila by to skoro rovnako.
