Vaše chúťky neznášam. Opakované úškrny, vravím si nerozumiem vám, nerozumieme si, to nie je vonkoncom o nejakej mojej hanblivosti, to je vašom a mojom vzduchu. Štrnganie, rozlúčky na každý deň. Oslavujeme minúty. Keby som odskackala na jednej nohe pred náš barák cez celé mesto, všetkým by to prišlo nesmierne zaujímavé. Všetkých zaujíma sedenie pod lampou, čítanie si v parku, každý šuch topánkou po zemi. Každá chujovina. Obzeráme sa, sledujeme sa. Nedá sa spriesvitniť, nedá sa byť nezaujímavým, lebo tu si každý všíma skutočne všetko. Nudy kazia dojmy. Z vás, zo seba, z prírody. Nič nevychutnávate, len pijete, sedíte a pijete, blábolíte dohromady o troch svetoborníckych témach. Je mi z vás grcne. Vyhýbam sa Arabom nahusteným ako dážď. Cítim ich, sú prenikaví, prenikavo sladkí a lepiví, robia chachamatacham a aj tak si rozumieme. Nezdieľam to s vami. Necerte sa.
Na izbe je zatekavá stena. Pod ňou sa na posteľ zvaľuje Ružová, je prenikavejšia ako tí Arabi. Žaneta má rada depešákov. Tretiu som nevidela. Všetko sa mení, len moje záujmy asi nie a asi sa veľmi neporozprávame. Ukladám veci do poličkovej skrine, vetrám, aj keď husto prší. Dolu hrajú futbal a robotníci majú nejakú diskotéku. Hrá hudba, nahlas a odporne. Zhasínajú o desiatej, kedy sa mne chce čítať pod neónkou z firmy naproti.
***
Spomienka na rozlúčku pri čakaní na ríbezľové džúsy je príjemná už len svojou prítomnosťou. Zveselila čudnosť vzduchu tesne pred odchodom z domu, kedy mama plná strachu balí do mojich tašiek broskyne, nech jem, nech nezomriem.
***
Dym na slnku, robotníci. Kamienky na zemi. Dusno v električkách a autobusoch, štikanie lístkov. Veľký dom a v ňom pes a on.
Návraty.
Vravíte mi zamračene:
Len sa z tej Tvojej Bratislavy neposer.
Neposeriem. Proste tam odídem.
