Potrebujem návrat do starého, k tomu, v čo som verila a zabezpečovalo mi to pokoj na duši, keď som sa nebála, čo bude, lebo som počúvala ochlpenú katechétku. A bolo to tak. Nefascinovali ma len jej sponky, celé to bolo ozajstné, príbehy o rozsievačoch a tak. Dnes neviem obsedieť, vnútro mi vyviera, chcem tam kričať nekážte mi vy, stojaci za pultíkom, ale on, a pritom potrebujem blízkosť. Hľadám cesty, túto nedeľu ma tam za uši dotiahnu, vyvrhnem tam na príjazdový červený koberec svoju zhnitosť, ktorá ale dokelu žije, normálne mi je, a moja matka bude nadomnou stáť a modliť sa desiatnik, za spásu mojej duše, za ožiarenie mojich očí, sklovca, nech vnímam chrapúňov a ja to nevládzem, nevládzem, chcem si nájsť svoje návraty, veriť rovnako a silno ako doteraz a nemať výčitky pre nenavštevovanie. A všetky babky aj s mojou mamou majú oči presne na takéto odhaľovanie, na bystrozrakosť, z diaľky spoznajú, čo som zač a ja so sklopenou hlavou budem dupkať nohami na drevo.
Jako mám teraz šepkať a vravieť nechcem svoju čierňavu, vnútornú kvásku, ktorú necítim, ale moja mama ju vidí (máš červené oči).
A mne sa pritom normálne sníva o nebi.
Vonia dážď, zmokli mi nohy, vo vlaku som v chodbičke myslela na to, ako som po sebe na sedadle zanechala stádo roztočov, a jak si sadajú na starenu, starca a chlapíka, jak im do záhybov kože nakladú tie vajíčka, vykľujú sa mojou vinou z lárv tie hnusoby s tromi nohami a silnými čeľusťami. Jak po nich budú chodiť a jak to potom dostanú tie vnúčatá, a že možno aj tá babka vidí na mne moje rozklady a hneď bude vedieť, že to má od tej, čo vedľa sedela a vyložila si neslušne topánku na bordové sedadlo.
Niekto by mi povedal, že preto mám samú chorobu, lebo žijem takto hnusne.
Bojte sa podať mi ruku. Tfuj.
