Nechávam v sebe obmedzovanie

Ľakanie sa vopred. Trasú sa mi kolená. Rovnakou frekvenciou, ako som sa prvý a poslednýkrát viezla na cicpakli*, kde to je nestabilné a nevedela som, či pozerať a báť sa, či nevidieť a báť sa ešte viac. Mačkala som plecia mojej voziteľky a jazdu som zakončila neelegantným pádom. Alebo dnes. Nemám rada injekcie. Moment stlačenia kože a ten mini vpich, akurát mne je zle dvadsať minút predtým a pätnásť po ňom, všade cítim óder dezinfekcie a pamätám si len úsmev doktorky, ktorá si už zvykla, že inak to nebude, že tam proste večne budem sedieť zelená.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Dnes som tam bola, vôbec nie na injekciu, a spoza dverí kričali deti. Jedno po druhom, najmä päťročné, volali tam dnu, s matkami sa predbiehali, kto tam skôr vojde, ktorej potomok sa bojí najviac.
Vyhral však muž, v čiernych poltopánkach so zlatou prackou, a jeho vopred uslzený syn. Strašne kričal a plašil zostalcov v čakárni. Aj mňa.
Bojím sa aj tak aj iných vecí. Snívalo sa mi o pokazených papieroch, kreslila som akési modré krúžky voskovými farbičkami a vôbec to nešlo, len som stále brala nové a nové nepokreslené papiere.

Skladám taniere a šálky do kufra, aj s purom, aj s dekou, nejako je toho priveľa a ja redukujem. Chystám sa, teším sa a bojím sa. Že čo bude.

Viem o tej zbytočnosti.

Že znovu budeme unikať pred prachovým vzduchom a sadrou von, pri mreže, aby sme si povymieňali sťažnosti a obzerali cigaretový dym. Že mi nezostane ani pindi miesto v tej primalej skrini. Že nastane čas idiotných maturít, skúšok, že budem kresliť jak divá, lebo mňa baví vyčerpávanie.

*cicpakel je miesto nad zadným kolesom bicykla, kde, keď som bola celá akosi menšia, som mohla sedieť, s nohami sem-tam ošuchnúť zem, na zlosť mojej matky. Neviem, ako sa to volá ozaj, je to niečo od slova sitzen. Tuším.