Na starosti mám:
umývať dlážku
usmievať sa
zapaľovať sviečky, aj keď hádam všetci muži ich hneď sfukujú
Lezú mi na nery ženy, čo niečo dokázali v oblasti podnikania a majú na mňa vysoké požiadavky (rôzne príchute sladkých limonád). Napľuj im do niečoho. Pod penu napríklad.
Ráno vstanem skoro a potom sa sem dotrepem aj s novinami. Ráno ráno príde skupinka cigánikov. Dosť krik a kopec kávy a koláčov. Chodí sem bezdomovkyňa, do zaváraninového pohára jej len zalejem vlastnú kávu a potom si za korunu kupuje cukor. Má červené líca aj kabát a nemá moc zuby.
Celé dni tu fajčia ľudia a potom sa o to viac chce mne.
Domov prídem neskoro. Ak ešte náhodou nespia a nie je všade tupá tma, tak si pozerajú moje čipkované ženy fotky, ako ležia na gauči a muži v trenkách s tučnými stehnami ich hladkajú po teplákových nohách a potom ako držia v rukách poháre vodky. Absolut.
Ja ani neviem či sa mi chce domov. Mama sa mi bojí zavolať. Keď mi prišli priniesť periny, lebo keď sa spí pod dekou, trčí lakeť a zostane úplná zima, sedeli sme v kuchyni a dosť mlčali a ja som sa tvárila nemilo. Keď odišli, sadla som si a plakala nad tým plastom. Hlučne ako dávno nie.
A aj keď nemám peniaze, sedím v účku a hrajú veci. Pijem gintonic, pichám slamkou do citrónov a chúlim krk do mikiny. Matej Č. hovorí o osudových ženách. Pivo lepí a opitý chalan mi vraví, že Počuj, malá, ide Ti dym z nosa a úst ako nejakej etiópskej žene. (???) S Lenou potom ideme autom a nevieme poriadne trafiť. V podstate to aj je veľmi veselé, no hrajú Živé kvety a byť tam sama asi revem.
