Je vo mne taká tá jarná špina, pozostatky zo zimy, sopel a teplota. Mám rada toto šero, levanduľa, ktorú ani necítim, necítim ani, že sú sviatky, smutné sviatky.
Ako som tam vošla a prežehnala sa bez osolenej vody, chcela som už ozajsky povedať v objatí práchnivého dreva všetky veci ktoré ľutujem, tak tam nikto nebol. Tma a zbytky modliacich sa ľudí. Vonku fakt fúkalo, do uší, cez uši, a prach a vreckovky a bicykle. A všetky babky jazdia pomaly a majú na hlave tie šatky, kývajú si a doma majú bahniatka. Videla som tento rok vôbec nejaké bahniatka? A zlatý dážď?
Do čaju som dala šťavu z 1 a 1/2 citróna a vôbec to necítim.
A chceli ísť na splav, niekde na taký ten veľký čln, a chcel, aby som si dala Liek. Vyžmýkala citrón a v rovnakom pomere priliala vodku a touto gebuzinou zapila aspirín. Igor: Neurobila som to a vôbec sa za to nehanbím.
A mohla som tiež byť v Levároch, jesť veľa palaciniek a smiať sa ako Anna, Mara a Simona a aj Palo.
Keď je človek chorý, asi sa o seba veľmi nestará, ale ja som sa včera úplne, ako keby mi ani nič nebolo. Stála som potom holá v kúpelke a dívala som sa do nášho zrkadla. Máme ho veľké a vidno v ňom skoro cez kožu. Keď veľmi chcem analyzovať. Vždy sa postavím na okraj vane, chytím sa rebríkového radiátora a sa tak dívam. Zostanú divé nechty a moje telo bez hlavy, potom to už ani nie je moje telo, len také holé telo, anatómia, skúmam ho. Neviem sa nakresliť. S hlavou ani bez hlavy. Niekde som čítala, že to je nejaká moja porucha, že keď to neviem.
Sama pred sebou sa nehanbím.
