Kukám do okienka. Viditeľnosť sa zahmlieva a zazdala sa mi na moment marcovosť, ktorá prináša silu.
***
Telefonuje mi mama. Rozprávame sa ako predtým, ako keď to bolo úprimné a bezstarostné, navraciame hlbokosti medzi nami. Aj naživo, keď prechádzam prstami po líniach kockovaného obrusu. Chcela by som ručičkový obrat na hodinkách, spätno, robiť veci znovu tak, ale to sledovať, že prečo robím to a to, zdanlivo odsúhlasené, vtedy asi vôbec nepremýšľam, strácam sa v rozličných názoroch, v ten moment chcem, aby rozhodol niekto za mňa.
Povedal mi nerob to, nerob toto. Vychovanosť za drevenými lavicami vo vzduchu plnom kašľa medzi amenmi, podávajú mi do úst hotové rozhodnutia, všetko v mene jeho, tak to má byť. Som tam nebola šťastná.
A ja neprijímam len tvoje pravdy, nie si mojím.
***
Vraj sa jej zazdalo, že láska je. V ten moment. Ale on má rád veci a ľudí, ich hmotnosť, nie beztiaž, lebo tá zraňuje. On má svoje milované Ja.
Obdivujem navrátenú hladkosť svojej tváre, cítim sa už úplná, schopná vytvoriť a odovzdať, kde sa len dá. Nepotrebujem počúvať od toho, čo má Pandorinu skrinku s naším obsahom, vy mláďatá plné zla, zničili ste ma, že ako mám žiť, aby to bolo aspoň také skvelé, ako to vybudoval on. Vystaval si svoje múriky, my len útočíme ako osy, chceme vidieť jeho zvíjanie. Aj tak sa to dá brať. Aj tak nás to zahubí.
***
Cítim sa živá v tebe.
Chcem počuť cítim sa živý v tebe.
Silva. Myslím na tvoju stratenosť teraz za hranicami, čakám, kým prídeš a ja ťa objímem, a povieme si, že sú to riadni k.
Krídelnosť mi dá už len plynutie času, v priestore plnom ľudí s dekou pre únik. Možno čajovňová tmavosť a vôňa kvetín a byliniek, možno Magdalénin smiech, ktorý spôsobíme my.
Viem písať dokola toto, lebo sa to stále dokola deje, len to má vždy inú farbu, vždy inú chvejivosť.
Potrebujem veľa slov na jednoduché nájdenie.
