Nič nikde. Nesmú byť veci nasilu.
Je mokrá zem a tancujeme na Pudingu. Prúdi tam veselosťa je mi lepšie.
Hlúpe vtipy, divní ľudia, ale mne to teraz robí dobre.Vulgárna Michalova babka nalieva mužom slivovicu, pozerám si tam Nový čas preženy z veľkonočného obdobia, popolník má ľudový vzor a žujeme nejakétyčinky. Je čosi pred jedenástou a babka zapína spievajúceho plyšovéhozajaca, má ho ešte v sáčku, pre vnučku. Usmievam sa na ňu a vraví mislečinka. Martin príde na aute, pracuje v pohrebníctve, non-stoprozvážanie mŕtvol, zašíva im ústa, prezlieka ich a aj líči. Ukazuje mivideo, ako popoludní zrazil holuba. Krv a mne sa chce grcať. Pivoz plastovej fľaše. A potom tmavá ulička, ale veci nesmú byť nasilu.Nie preto, že vraj máš ďalšiu slečinku, ale preto, že ťa nechcem. Doma zjem syra idem spať.
Čoraz viac mám pocit, že je blbosť myslieť si, že čohokoľveksa chytím a nepustím, tak to vyjde. Nedá sa mať všetko. Kreslíš naplnoa ide to. Viem si nakresliť, čo ma napadne. Veci, čo sa nestalia nestanú. Veci, čo majú podobu len v hlave. Mama mi pritom môževravieť zjedz krupicové guličky s kompótom, nič, niekedy nepočuť.
A začínam. Mám taký zelený zápisník a presvitajústrany.
Niekedy ma popadne strach, taký, ako keď som bola malá. Venčilisme s Jankou bígla v tme a našli sme opilca pod ihličnatýmstromom, usmieval sa a spal. Taký strach, že čo len bude o pár dní,pritom je vlastne (zase raz) príjemne.
