„Ďalšie internetové „must see“, na ktoré som sa nechala nalákať,“ vravím si, keď vkročíme do dedinky Wakan. Písalo sa o nej ako o krásnej autentickej ománskej dedine, ktorá nás však víta verejnými záchodmi (to sa v žiadnej bežnej ománskej dedine nevidí) a veľkou tabuľou písanou v arabčine, angličtine aj v piktogramoch o tom, aby návštevníci netrhali zo stromov ovocie, pretože poskytuje jedlo miestnym obyvateľom. Na plote pri malinkej kaviarni západného charakteru visí prečiarknutý naopak zobrazený dron. „A sme doma! Ománsky Hallstat!“ Krok za krokom však zisťujeme, že to bude oveľa príjemnejšie ako v tej rakúskej verzii.
Tak čo teda? Hallstat v Ománe alebo Záhrada Ománu?
Otvárame si bráničku za kaviarňou, odkiaľ nám smerovník ukazuje na cestičku so stále dosť turistickým názvom „village walk“. Po ľavej strane prechádzame okolo drevenej vitrínky s vyloženými lokálnymi produktami, väčšinou konzumného charakteru. Je tu kasička, kto si chce niečo kúpiť, peniaze hodí dnu. Príde mi to na Omán pomerne netradičný a pokrokový spôsob. Ale možno je to naozaj tak, ako to teraz vyzerá – že sem neprichádzajú celé autobusy ázijských turistov, ktorí by dedinku zahltili a prišla by o svojho ducha. Napokon, trochu od ruky od hlavných trás to naozaj je a ešte k tomu tá nečakane strmá a celkom dlhá cesta až sem do skalnatých hôr. Možno sa tu miestnym ľuďom naozaj neoplatí celý deň sedieť a čakať na potenciálnych kupcov. Neviem teda, či sme len vystihli pokojné doobedie, ale nakoniec sme veľmi radi, že sme sem prišli.
Dedinu nazveme „záhradou Ománu“. Najskôr prechádzame popri všetkých tých starých ománskych domčekoch so svojimi tradične nádhernými bránami, potom sa cestička vinie ďalej vyššie a vyššie smerom k horám. Po jednej strane políčka, po tej druhej zavlažovacie kanáliky falaj, ktoré sa k políčkam v určitých bodoch stáčajú. Aj tu nimi zavlažujú svoje políčka a datľové palmy a my po ceste pozorujeme rôzne odbočky úzkych kanálikov, ako sa voda z nich dostáva všade, kam má. Je krásne pozorovať, ako s nimi miestni ľudia zaobchádzajú: tam, kde sa "faládže" rozdvojujú, napchajú do jednej odbočky kusy starých látok, aby toku vody zamedzili a usmernili ju len do jedného z kanálov. „Hádam na to majú systém a susedia sa navzájom nehádajú, kedy a kam voda tečie,“ rozmýšľame nad ich vzájomnými dohodami.
Nižšie pod nami počujeme ománskeho tatka, ako na políčku čosi vysvetľuje svojim deťom. Farby flóry tu chytajú na naše pomery jesenný nádych – zelená sa tu mieša so žltou a vyzerá to kúzelne a melancholicky zároveň. Alebo sme melancholickí len preto, že naša cesta po Ománe sa pomaly blíži ku koncu.
Prechádzka dedinou je oveľa dlhšia, ako sme najskôr predpokladali, až nás napokon vyvedie na krásny výhľad. Cestičkou sme sa snažili rozoznať plodiny, ktoré tu pestujú: granátové jablká, samozrejme datlľovníky a dokonca vinič, ostatné sme nevedeli identifikovať. Stále nám vŕta v hlave, odkiaľ sa tu berie toľko vody, že sú zavlažovacie kanáliky plné tejto životodarnej tekutiny. „Z podzemných zdrojov z hôr,“ odpovedá na našu zvedavú otázku chlapík z kaviarne, keď sa vraciame dole. Wakan sa nachádza vo vyšších polohách pohoria Al Hajar, klíma je o niečo vlhkejšia, a pramene tak majú stabilnejší zdroj vody.
Do Muscatu to máme už len 140 km a po ceste máme pevnosť Nakhal. Pôvodne som ani nemala v úmysle ju navštíviť a nepresvedčili by ma ani slová Nemca z kempu v Nizwe, že to podľa neho bola najkrajšia z ománskych pevností, ale keď už tadiaľto ideme ... Zo začiatku oceňujem snahu o trochu lepšiu informovanosť návštevníkov o jednotlivých miestnostiach, ale snaha začala a hneď aj skončila pri sklade datlí. To sme (tiež ako jediné) poznali už z Jabreenu. Tu to vlastne naberá úplne iné obrátky – z návštevy Nakhal sa stáva trochu absurdná satira: na rozdiel od Jabreenu tu do viacerých miestností nainštalovali figuríny, aby lepšie ilustrovali dobovú atmosféru, ale výrazy, maľovanie a ich celkovú prezentáciu zverili do rúk skôr talentovaným škôlkárom.
Keď už sme pri tom, nedá mi nespomenúť aj dopravnú značku „prechod pre chodcov“, ktorá má v Ománe naozaj svojské znázornenie. My ju voláme .... jednoducho „homo“.
Okrem toho, že si musím googliť, na čo slúžila napríklad tzv. Monologue room“ a ďalšie, veľmi ma tu otravujú turisti. Blízkosť Muscatu je zrejmá, na parkovisku stoja zájazdové autobusy a čakajú na svoje skupiny turistov, z ktorých viacerí nevedia rešpektovať miestnu kultúru v obliekaní. Na piedestál najvyšší pasujem ženu nielen v sukni nad kolená, ale ešte aj s hlbokým rozparkom vedúcim až k zadku. Chvalabohu za našu príjemnú skúsenosť z Jabreenu; z našich dvoch navštívených ománskych pevností to bolo naozaj sto a jeden.
Pred Muscatom si kupujem nanuk s príchuťou kadidla. To som musela vyskúšať! Fakt chutil tak, ako kadidlo vonia a bol ešte aj dobrý. Trištvrte hodinu strávime na benzínke v umyvárke, aby sme auto odovzdali zajtra ráno čisté a neplatili za dodatočné umývanie. Po všetkých tých offroadoch je terajšia patina na ňom zjavná. Poplatku sa ale nevyhneme tak či tak – auto bolo treba umyť aj zvnútra, čo je trochu nelogické pri všetkým veciach, ktoré v ňom máme naložené. Poplatok bol ale nakoniec o 25 € nižší, ako sme si mysleli, takže sme vlastne „vydělali“.
Dokončenie príbehu s mecenášom
„Pôjdeme na poslednú noc do hotela alebo pohľadáme niečo vonku?“ rozmýšľame nad možnosťami v Muscate, hoci auto a stany odovzdávame až zajtra ráno. Nuž, nájsť nielen obstojné, ale ešte aj pekné miesto na zakempovanie v meste je úloha často namáhavá až nemožná. Nad možnosťou ísť na noc k bohatému Ománcovi – dobrodincovi, ktorý nás oslovil ešte v prvý deň, sme ani neuvažovali. Dôvodov bolo viacero: pozýval nás do jeho letného sídla v meste Barka, ktoré je od Muscatu 60 km, no my chceme ráno navštíviť Veľkú mešitu sultána Kábúsa tu v Muscate a hneď potom odovzdávame auto. Navyše, ak sme ho správne pochopili, chcel od nás nielen zhodnotiť Omán ako taký, ale hlavne jeho sídlo, či by podľa nás malo potenciál pre turistov, lebo by rád začal v tejto sfére podnikať. Lenže my by sme neboli tými, ktorých by mal osloviť, pokiaľ zrovna nechcel, aby sme uňho na záhrade stanovali. Chcel nás zavolať na výlety a všetko nám zaplatiť, ale keby som si mala vybrať, oveľa radšej by som zvyšný voľný čas strávila s jednoduchými ľuďmi z dedinky nad Wadi Bani Chalid, ktorej meno netuším ako u bohatého mecenáša. Na slušné odmietnutie jeho ponuky som vo whatsappe vyplytvala všetky zdvorilosti, ktoré mi prišli na um, dokonca aj s ponukou, že náš dojem z Ománu mu rada spíšem do mailu. Viac sa neozval. To som mohla tušiť!
Omán vs. Európa - plážová kultúra
Stojíme teda na pláži v Muscate na fakt dobrom mieste. Veľká mešita je asi 10 minút autom odtiaľto, ale spať tu? No keď sa prejdeme ďalej popri mori, sme nadšení. Kľudne tu budeme spať! Pláž žije svojim arabským spôsobom. Je zaujímavé pozorovať, ako odlišne oproti Európe tu kultúra pláží funguje. Žiadne lehátka a slnečníky, drinky a bary. Samozrejme, to sme ani nečakali. Namiesto toho je priamo na pláži niekoľko áut, ktorých majitelia sem s rodinou prišli na piknik. Športujúci Ománčania aj dámy v abájach prechádzajúce sa v skupinkách po piesku. Namiesto barov je tu niekoľko nafukovacích stanov a paravanov, uprostred ktorých je sedenie, niekedy s kobercom, romantické osvetlenie, podnosy so šálkami, vankúše s arabskými vzormi a strapcami a k tomu všetkému v rohu vysoké zrkadlo. Muscatská pláž tu jednoducho žije svojim orientálnym nádychom a pre nás je to opäť niečo nové a netradičné a radi tu celé toto dianie do neskorého večera bude pozorovať.
Ani sa mi veľmi nechce, ale je to tu v Ománe posledná šanca, a tak sa ešte raz šupnem do mora. Moje plavky vo forme aladinovských/džinovských gatí sa vo vlnách nafukujú, akoby som mala vzlietnuť. Tiaž vody vniknutej do gatí mi ich ťahá dole, toto je horšie ako kúpanie sa rovno v bikinách. Radšej vyjdem von z mora, aj tak by bolo fajn oblečenie do západu slnka trochu vysušiť.
Kto vie lepšie ťahať z piesku? Európan vs. Ománčan
Hneď na konci za plážou to neskutočne rozvoniava. Grily tu idú naplno, dym sa kúdolí a zadymuje všetky plastové stoly naokolo. Konečne sme natrafili na tradičné ománske pouličné jedlo – jahňací miškak. Marinované kúsky napichnuté na paličke a ugrilované k dokonalosti. Dokonale vyúdení aj spokojní sa vraciame nazad k autu. Už je tma, na pláži to stále žije a kúsok od nás medzitým zapadlo auto s nízkym podvozkom. Dve mladé ženy mali viac guráže ako skúseností. Dvaja mladí chlapi v džalabíjach kľačia pri predných kolesách a ručne vyhrabávajú piesok. „Idem po lopatu, pomôžeme im,“ vraví Andrej a už berie z auta potrebný nástroj.
„Éééé, muškila!“ nadväzujem žoviálne konverzáciu a vravím im po arabsky, že vidíme jasný problém. Ománčania sa usmejú, pritakávajú a už spoločne hrabú s Andrejom v trojici, rozhúpavajú auto, tlačia, štartujú a zas dookola. Mladé ženy sa medzitým presunuli do spomínaných plážových „barov“, chichocú sa a obzerajú pred zrkadlom 😊. Chlapom sa zo začiatku veľmi nedarí, Andrej im naznačuje jeho návrh taktiky, ale oni majú svoju. „Oni asi vedia lepšie, ako na to,“ zhodneme sa s Andrejom, aj keď nám to možno nedáva úplne zmysel. Naozaj to robili dobre, po 20 minútach je auto vyslobodené. Ománčania poďakujú a my si ideme užiť romantiku našej poslednej noci pod ománskou oblohou.
Oproti včerajšiemu večernému humbuku je ráno na pláži pokoj a ticho. Len čajky škriekajú a indickí prisťahovalci napichávajú na dlhé palice neporiadok, čo tu Ománčania zanechali. To ma milo prekvapí – teda to upratovanie, nie očividná hranica medzi Indom a Ománčanom ako všade inde v krajine, o čom som v týchto blogoch už toľkokrát písala. Ekologické zmýšľanie je v Ománe ešte v hlbokej minulosti, preto som z upratovania prekvapená.
Ománske naj vs. emirátske naj
Skoro ráno otvárajú aj záchody pri pláži. Takáto jednoduchá vymoženosť je pre nás opäť neslýchaný luxus, ktorý si vážime a správu o tom si následne v rodine šírime ústnym podaním ďalej. Naposledy nostalgicky zbalíme stany, naštartujeme a smerujeme do Veľkej mešity sultána Kábúsa. Parkovisko sa už plní a do mešity smeruje kopec turistov. Pre nich je totiž otvorená len od 8 do 11 doobeda každý deň okrem piatkov.
„Musíš si prezliecť nohavice, trocha presvitajú. A kúpiť si šatku,“ vypoklonkuje ma hneď pri vchode prísna žena. O šatke som vedela, žiadny problém a gate si idem prezliecť, neprotestujem. Dcéra nie je zo šatky nadšená, hoci sa jej nadmieru hodí, ale ako tínedžerka by som asi reagovala podobne. „Nech si nohavice viac stiahne k členkom,“ upozorňuje prísnu ženu duchovný, ktorý sa pri vchode objavil akurát vtedy, keď po druhýkrát vchádzam prezlečená v druhých nohaviciach. Aspoň, že ma zas neotočili, tretie nohavice v Ománe nemám.
Stavbu mešity nariadil v roku 1992 vtedajší obľúbený ománsky sultán Kábús, dokončená bola v roku 2001 a má hneď 5 minaretov – hlavný je vysoký 90 metrov a štyri bočné 45,5 metra. Mešita pojme až 20 000 veriacich naraz, vrátane 6 500 modliacich sa v hlavnej modlitebnej miestnosti. Možno by som si to sama od seba ani nevšimla, ale píše sa o tom, a tak v hlavnej modlitebni aj my zakloníme hlavy a pozeráme na 14 metrov vysoký luster zo Swarovského krištáľov. Zmestí sa, mešita je vysoká 90 metrov. Pri otvorení mešity to bol najväčší luster na svete, kým ho nepredbehol luster v novšej Mešite šejka Zayeda v Abú Dhabí. V lustri dokonca museli skonštruovať aj schodisko, aby sa oň mohli patrične starať.
Takisto koberec je tu veľmi výnimočný. Bol totiž utkaný v jednom kuse priamo tu na mieste. Tkalo ho ručne 600 tkáčok z iránskej provincie Khorasan a trvalo im to štyri roky. Pri rozmeroch 70 x 60 metrov sa niet čo čudovať. „Ale veľmi dokonale ho neutkali,“ všíma si Andrej detaily. Pri jednom zo stĺpov sa koberec láme a vybieha až na stĺp. Z druhej strany zas nedolieha. „Aháá,“ dochádza nám po chvíli. „Utkaný bol určite presne, ale rokmi a miliónmi krokmi sa postupne poposúval a niet toho, kto by 21 ton koberca teraz posunul nazad.“ Aj on bol kedysi „naj“ - najväčší jednodielny koberec na svete. Kto ho porazil? Opäť koberec spod najväčšieho lustra na svete.
S autom sme sa rozlúčili. Napriek tomu, že zajtra máme skorý ranný let už o 6 ráno, rozhodli sme sa ísť do hotela v časti Mutrah. Je od letiska síce oveľa vzdialenejšia, ale je to historická časť mesta, kde sa má všetko diať. Do hotela Riyam nás berie ománsky taxikár, ktorý je veľmi milý, cestou nám ukazuje a hovorí o niektorých stavbách, akoby bol náš sprievodca, hovorí nám o festivale, ktorý dnes začína a aj sa trochu sťažuje na Íra, ktorý mu sľúbil zaplatiť za jazdu a poslať mu peniaze na účet, ale len ho zavádza a nič neposiela. „Navštívite súk v Mutrahu? Nenechajte si ho ujsť, i keď kedysi na ňom predávali len Ománčania. Dnes už je to skôr rarita, väčšina predávajúcich je z Indie,“ uvádza nás do reality.
Mesto je naozaj úplne iné ako jeho emirátske či katarské obdoby. Budovy sú tu nízke, žiadne mrakodrapy, pekná promenáda popri mori a hory v tesnej blízkosti, ktoré centrum doslova zvierajú. Z diaľky si pozrieme monument kadidelnice, ktorému k honosnosti niečo chýba a bohužiaľ nám skôr pripomína monument na spôsob kakaovníka z Hornej Dolnej. Ponoríme sa samozrejme aj do slávneho súku, ale úplné čaro v ňom nenájdem. Má svoju atmosféru, to nepopieram, ale stovky turistov a tisícky rovnakých magnetiek vedia otráviť. „Kašmír, kašmír,“ lákajú predavači sprava aj zľava. Opäť nie som správna vzorka. Kašmír? Jedine, že by mi nenúkali látku, ale cestu pod Himaláje... 😊
Verdikt
O 3.30 ráno odchádzame z hotela a vstupujeme do toho neutíchajúceho kotla letísk, do ktorého ľudí odniekiaľ prinesie a niekam inam ich vypľuje. Omán bol skvelý reset z uponáhľanej Európy a vedela by som tam stráviť oooveľa viac času ako len 15 dní. Táto krajina má toho tak veľa na objavovanie, má totiž všetko: hory, púšte, divoké pláže, skryté wádí, neskutočné offroady a do toho svoju moslimskú kultúru. Toto spojenie ostáva pre nás jedinečným. Okrem toho, arabskej káve s kardamónom som úplne prepadla 😊.
„Uvedomila si si, že sme všetky noci, čo sme mali auto a stany k dispozícii, prespali vonku?“ bilancujeme s Andrejom. Je to tak. Na rozdiel od Namíbie či Gruzínska, kde sme cestovali rovnakým spôsobom a raz za týždeň nás to na noc zlákalo kvôli počasiu alebo nemožnosti nájsť na noc pekné miesto do ustlaných postelí medzi štyri pevné steny penziónu či hotela, tu sme ich všetky strávili v horách, nad dedinami, v púšti či na pláži. Prečo to tak bolo? Pretože v Ománe nádherné miesta na divoké spania ani nebolo potrebné hľadať. Až máme pocit, že si nás našli poľahky oni samé.
Video
Z ománskej cesty som plánovala urobiť len dva filmové diely, no napriek tomu, že som niektoré scény s veľkou ľútosťou povyhadzovala, na dva som to jednoducho skrátiť nedokázala, ak ich nechcem naťahovať na dlhšie ako polhodinu. Aj poslednú tretiu časť dokumentu som teda zostrihala na cca 25 minút a môžete si v ňom priblížiť náš výstup na najvyššiu horu Ománu, cestu a noc vo Wadi Nakhr, miesto, kde sme takmer spali "v mešite", ale predstavíme vám aj Miss Filmová koza. Príjemné pozeranie :-)
