Hájnikova žena - stretnutie po rokoch

Ako malý chlapec som rád a veľa čítal knihy. Knihy som priam hltal, počnúc rozprávkami, pokračujúc mayovkami a končiac rôznymi dobrodružnými príbehmi. Dobrá kniha ma dokázala nadchnúť.Môj postoj ku knihám a k čítaniu sa zmenil po príchode na strednú školu. Len čo so mnou začala plieskať puberta, so mnou to akoby seklo a odvtedy som takmer úplne prestal čítať. Jedným z momentov, ktoré to možno mali šancu zmeniť, bolo povinné čítanie. Kdeže! Práve naopak. Prívlastok "povinné" ešte viac zrejme vo mne vzbudzoval odpor a tak som sa pri písaní svojho čitateľského denníka utiekal k čitateľským denníčkom Janky Zrubcovej a iných dobrých spolužiakov. Na hodinách slovenčiny som bol vždy pripravený reagovať na otázky profesorky - samozrejme, len do tej miery, akú mi poskytol opísaný čitateľský denník.Tak som prežil bez čítania strednú školu. Na vysokej škole, zameranej na matematiku a informatiku, som čítal maximálne skriptá z odborných predmetov a už-už to vyzeralo tak, že moje čítanie zapadne do zabudnutia.Len nedávno sme so zborom, kde spievam, boli spievať na Orave. Orava je nádherný kraj, plný krásy, bezprostredne obklopený nádhernou prírodou. Mám rád prírodu, krásne kraje a miesta nášho krásneho Slovenska a Orava je jedno z najkrajších miest. Vo chvíli, kedy sme v rámci toho zborového víkendu navštívili aj hájovňu, kde čerpal Hviezdoslav inšpiráciu k napísaniu Hájnikovej ženy, niečo sa vo mne pohlo. V hájovni je totiž umiestnené múzeum a z toho, čo som videl, som si uvedomil, že Hviezdoslav nemusel byť až taký "suchár", ako som si to vždy myslel. Povedal som si, že asi by naozaj nezaškodilo pozrieť sa svet tejto krásy očami Hviezdoslava. Keď som po príchode do Bratislavy v pondelok zistil, že v rámci Edície denníka SME vyšla Hájnikova žena, viac som neváhal. Bolo to pre mňa ako blesk z jasného neba! Knihu som si kúpil a hneď večer som pred priateľmi zo zboru urobil vyhlásenie a sľub, že knihu prečítam.Začal som čítať Hájnikovu ženu, čítal som takmer všade - ráno v autobuse cestou do práce, cez obednú prestávku na lavičke pri Dunaji, doma v posteli - a čím ďalej, tým viac som sa nechal unášať dejom. Tie nádherné obrazy chalupy, priam idylický vzťah Miška a Hanky Čajkovcov, neľútostný Artuš... keď Hanku zavrhla najbližšia rodina a ona sa túlala cestou-necestou, mal som čo robiť, aby som udržal slzy. Vďaka Hájnikovej žene som opäť objavil radosť z čítania.Na tomto mieste by som sa chcel poďakovať pani profesorkám Veselovskej, Filovej a Naništovej, ktoré ma na strednej škole učili slovenčinu a literatúru. Všetky tieto ženy boli výborné učiteľky a ja s láskou spomínam na naše spoločné hodiny. Predsa len, moje "zadubené pubertálne ja" bolo vtedy silnejšie ako ich zanietenie, no ich úsilie nebolo márne a teraz nastal správny čas. Pevne verím, že si spolu s nimi niekedy dáme rande-vous a podiskutujeme okrem iných vecí aj o Hájnikovej žene. Veľmi sa teším, že som postupne začal splácať svoju podlžnosť voči literatúre. Mám v pláne prejsť, ak to bude možné, všetky diela, ktoré som mal ako stredoškolák prečítať. A ak máte aj Vy v rodine podobného pubertálneho člena, ktorému knihy nič nehovoria, nezúfajte. Možno aj on objaví po rokoch radosť z čítania."Pozdravujem vás lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás."