Čas od času sa v našich mestách objavia pouliční muzikanti. Niektorí hrajú v centrách miest, iní volia taktiku hrania v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy. Jedna hudobnícka skupinka, už na prvý pohľad z nie kapitalistickej cudziny, sa prednedávnom objavila v Bratislave. Tvoria ju traja dospelí a asi štyri deti. Dnes som ich zazrel stáť na zastávke električek a na zemi pri ich nohách odpočívali tri malé harmoniky. Len čo sa však objavila električka, už boli v plnej pohotovosti a o chvíľu sa spolu s hukotom odchádzajúcej električky vzďalovala aj melancholická melódia, ktorá znela z ich hudobných nástrojov.
Okrem hrania v MHD sa však hudobná produkcia v ich prevedení presúva aj do "vnútrozemia". V sobotu aj v nedeľu vytrvalo hrali pred našim domom v Petržalke. Vonku mrholilo a vo mne pri pohľade na hrajúce deti to priam vrelo. Veď aj ja som hral ako dieťa na harmonike, ale na rozdiel od nich som cvičil doma, v teple, aj keď občas ma miesto hrania zlákala Včielka Maja, ktorá bola v tom čase televíznym šlágrom. Pozerajúc sa z okna sa na dieťa, ako hrá na harmonike a po nejakom čase sa presúva k susednému domu, sa vo mne miešali pocity hnevu, ľútosti, súcitu. Kríza-nekríza, veď tie deti predsa majú právo stráviť detstvo bezstarostne, pri hre s kamarátmi. A vzápätí som si uvedomil, že ľútosť pri pohľade na maloletých "umelcov" je zákerná zbraň, ktorá hrá falošne na naše city.
Súhlasím s tým, že ak niekto hrá na hudobný nástroj a okoloidúci mu za to hodia nejaké drobné, je to lepšie, ako keď niekto iný, zjavne posilnený alkoholom, bezprízorne žobre. Ale ťahať do toho deti, ktoré hrajú na city človeka, to je naozaj silná káva. Podľa môjho názoru to hraničí s citovým vydieraním, ich pohľad priam vysiela úder pod pás: "Čo si to za človeka, keď nedáš decku aspoň nejaké drobné...?"
Nie a ešte raz nie!
Akonáhle sa človek nechá zmanipulovať detskými očami s harmonikou a plastovým pohárom z rýchleho občerstvenia v žobrajúcej ruke, je to to najhoršie, čo môže urobiť. Možno si pri tom sám sebe odpustí za niečo zlé, čo urobil v minulosti a kráča ďalej s dobrým pocitom, že pomohol úbohým deťom...
...naozaj pomohol? Nemali by tie deti radšej chodiť do školy, aby mali v živote šancu na naozaj rozumnú perspektívu? Nie je hranie detí v daždi na hrane so zákonom? Čo sú to za rodičia, ktorí nechajú svoje deti zneužiť na túto pochybnú prácu? Čo na to charta práv dieťaťa? Nezdá sa Vám, že tých otáznikov je priveľa? Som presvedčený, že existujú možnosti, ako sa dá ľuďom skutočne pomôcť. Existuje charita, útulky, sú ľudia, ktorí s podobnými skupinami ľudí aktívne pracujú.
Ak ich najbližšie stretnete, dobre zvážte, či urobíte zo seba obeť tohto citového vydierania - hodením peňazí, ktoré nakoniec možno putujú niekomu úplne inému. Nekomu, koho nevidno a kto pritom na tomto obchode s ľuďmi profituje.
