Pár minút predtým si títo "indiáni" dopriali cigaretku, jeden z nich s niekym telefonoval, ďalší sa posilňoval cigánskou pečienkou, kúpenou v stánku obďaleč. O chvíľu neskôr už boli nahodení v plnej výbave a ja som sa cítil ako na divokom západe. Trochu som privrel oči a predstavil som si nekonečnú prériu, vigwamy s deťmi a indiánskymi ženami, ktoré čakajú, až sa ich mužovia vrátia z lovu, presne tak, ako to bolo vykreslené vo filme Winnetou, ktorý som mal možnosť vidieť v kine ako chlapec.
Z chvíľkového zamyslenia ma vytrhlo zahrešenie muža kupujúceho si burčiak, ktorého takmer odsotilo osobné auto, ktoré sa pokúšalo prejsť medzi stánkami. Opäť som sa vrátil mysľou späť na prebiehajúce vinobranie a na burčiak, ktorý som držal v ruke a uvedomil som si, že to milé indiánske vystúpenie nie je nič iné, iba ilúziou, ktorej človek veľmi ľahko podľahne. Iste večer indiáni zložia z hlavy tak trochu gýčovité ozdoby z orlích pier, asi sa aj odmaľujú a miesto do vigwamu zamieria do jedného z bratislavských panelákov.
Hovorí sa, že my na Slovensku sme veľmi pohostinní. V auguste som mal na návšteve mojich priateľov z Barcelony, Daniho a jeho snúbenicu Meritxell (čítaj "Meričel"). V rámci výletu po Slovensku sme sa dostali aj do Tatier a podtatranského regiónu, ktoré považujeme za našu pýchu. No keďže Dani mal práve v deň, kedy sme prišli do Tatier, narodeniny, pozval nás na večeru do jedného z podtatranských hotelov.
Bolo okolo 21:15. Vedel som, že u nás nežijeme búrlivým nočným životom ako v Barcelone a tak som sa nesmelo spýtal čašníčky, či majú ešte otvorené a či sa môžeme u nich navečerať. Čašníčka nás po porade s kuchárom prijala a usadila. Večera, ktorú sme si objednali, bola veľmi chutná, pili sme výborné víno a ja som bol hrdý na to, že aj u nás máme kvalitné služby. Čas plynul a my sme sa rozprávali o mnohých veciach, dlho sme sa nevideli - ako sa má Daniho mama, súrodenci, ako svadba, ktorá sa chystá v októbri...? Všimol som si, že čašníčka sa časom objavila oblečená v civile a odniesla zo stola pár tanierov, ale nevenoval som tomu pozornosť. "Should we take something sweet?" - spýtal sa ma Dani s tým, že plánoval večeru zakončiť niečim milým sladkým na záver. Čašníčka však už dlhšie nechodila a tak som sa ponúkol, že ju pôjdem pohľadať. Pri bare už bolo zhasnuté a tak som zašiel na neďalekú recepciu hotela. Boli sme v reštaurácii jediní - žiaľ, jediní doslova a dopísmena. Na recepcii som sa dozvedel, že nemôžu zavolať čašníčku, pretože...
...pretože už odišla domov. Myslel som, že sa mi to sníva! "A účet?" - spýtal som sa neveriacky. "Účet nechala u mňa. Je to presne... korún!". "Chcete mi povedať, že teda nejaký dezert, alebo zmrzlinový pohár si už neobjednáme?" Nuž, recepčná mi ukázala na chladiaci box s nanukmi. Keď som sa vrátil k stolu a oznámil zmiznutie našej čašníčky, videl som údiv na tvárach mojich katalánskych priateľov. A tak vyberajúc nanuky z chladiaceho boxu konštatovali, že sa s nami mohla prísť aspoň rozlúčiť s tým, že už odchádza, že už má po pracovnej dobe, že ju doma čakajú deti, muž, ...
Ďalší deň sme strávili v Tatrách na Štrbskom plese, vyviezli sme sa lanovkou na Solisko, vychutnali sme si krásne výhľady na tatranské štíty, na podtatranské obce a lúky, bolo to úchvatné a moje srdce sa radovalo, že máme toľkú krásu, ktorou sa môžeme pochváliť. Po famóznej jazde lanovkou nadol sa však ozvalo pivo, ktoré som vypil na Solisku, a ja som sa rozhodol nájsť najbližšie WC v areáli skokanských mostíkov. Bol som úspešný a po príchode dovnútra som narazil na pána, ktorý s cigaretou v ruke vyberal - ako to nazvať - "vstupné" v hodnote 10,- Sk. Povedal som si, nebudem na sebe šetriť a zaplatil som, samozrejme, bez bloku z registračnej pokladnice. Priznám sa, zdalo sa mi to dosť, ale povedal som si: Kvalitu treba zaplatiť. Aké bolo moje sklamanie, keď moju predstavu solídneho WC prefackovala nepríjemná realita: interiér WC predstavoval pomerne zatuchnutý priestor s kachličkami, ktoré iste pamätajú aj medzivojnovú literatúru, s WC misou, na ktorú by som sa bál posadiť...
Nepríjemnú skúsenosť sme zažili ešte raz, ďalší deň v Poprade, kde sme si sadli na milú terasu a objednali si večeru opäť v čase tak trochu nebezpečnom - opäť o 21:15. Čašníčka sa zamyslela, povedala mi, že o 22:00 hod. by už bola rada s priateľmi v kokteilbare oproti, ale že nás ešte obslúži. Objednané jedlo nosili postupne, pričom Daniho steak prišiel na stôl až päť minút pred záverečnou. To už sme boli svedkami spratávania vecí zo stolov, postupne zhasli svetlo a ja som sa opäť cítil veľmi nepríjemne - očividne sme boli na obtiaž. Neuveriteľne baťovskú sumu 990,- Sk sme platili na základe ručne vypísanej účtenky, ktorá bola navyše chybne spočítaná.
Náš výlet sa už skončil, moji katalánski priatelia (mimochodom politicky činní, pretože Meritxell je poslankyňou katalánskeho parlamentu) sa vrátili späť do Barcelony, pričom aj napriek týmto "drobnostiam" boli s prežitou dovolenkou na Slovensku veľmi spokojní. Vo mne však rezonujú zážitky, ktoré som opísal vyššie a ktoré mňa osobne veľmi sklamali. Bublina idyly slovenskej pohostinnosti spľasla. Ukazuje sa, že na jednej strane chceme turistov prilákať, aby sme z nich vyžmýkali nejakú-tú korunu, eurá a doláre, no na druhej strane im ponúkame nie vždy plnohodnotné služby, v mnohých prípadoch predražené. Samotné krásy - Tatry, jaskyne, drevenice, či ďalšie skvosty - to samé nespravia! Iste nie všetci podnikatelia pristupujú k svojej práci tak, ako spomínam vyššie. Žiaľ, práve vďaka podobným "tiežpodnikateľom", ktorí sa snažia za každú cenu a čo najrýchlejšie vyryžovať maximum bez ohľadu na spokojnosť klienta a uspokojenie jeho potrieb, sa chtiac-nechtiac ocitajú spolu v jednom vreci. Možno by stačilo, aby sa naši čašníci, hotelieri a ďalší ľudia pracujúci v turizme, vybrali na exkurziu von, do krajín, kde už majú dlhoročnú skúsenosť s poskytovaním kvalitných služieb. Možno by si sami mohli vyskúšať rolu turistu, ktorý očakáva za svoje peniaze kvalitné služby. Možno...
Indiáni na račianskom vinobraní dohrali, balia si veci. Idyla skončila, nastupuje tvrdá realita. Bublina preludu spľasla, presne tak, ako spľasla aj moja predstava o tom, ako sa dvadsať rokov po novembrových zmenách snažíme aj my u nás na našom malom Slovensku byť proklientsky orientovaní s klientom vždy na prvom mieste. Vyzerá, že kým ten čas príde, pretečie ešte veľa burčiaku. Na zdravie!
