Blížia sa Vianoce a to je čas, kedy rozmaznávame svojich blízkych, prežívame duchovnú hĺbku sviatkov. Už tradične si ľudia zvyknú navzájom priať krásne sviatky a keď to nejde osobne, poteší pohľadnica s vianočným vinšom. Niekto rozpošle svoje vianočné priania bez starostí e-mailom, no sú ľudia, ktorí aj dnes po dlhom hľadaní vyberú v obchode blahoželanie, napíšu pár milých slov, zalepia obálku a zájdu na poštu. Presne tak, ako som to urobil ja aj včera aj dnes.
Po príchode na poštu som sa zaradil do najkratšieho radu. Cítil som sa ako víťaz, až do chvíle, keď som zistil, že mladá pani v rade predomnou má vo svojej robustnej príručnej taške desiatky, možno stovky listov, ktoré zaplavili okienko a ktoré ma nemilosrdne knokautovali. Spadla mi sánka. Vtedy som pochopil výraz tváre ostatných prítomných zákazníkov, ktorí sa prezieravo zaradili do zdanlivo dlhších, no svižnejších radov. Nuž, uvedomil som si, že naozaj chodievam na poštu málo a tak som sa preradil do iného radu. Všimol som si, že v každom rade stoja aspoň jeden-dvaja ľudia, ktorí doniesli na podaj toľko listov, ktoré som možno neposlal ani za celý svoj krátky život.
"Duní Dunaj a luna za lunou sa valí..." - minúta za minútou sa nekonečne pomaly vlečie. "Čo som komu urobil?" - pýtam sa sám seba a pozorujem pani za okienkom v snahe zistiť, prečo to tak pomaly ide. Pani berie po jednom listy, dáva ich na váhu, zapisuje do hárku, lepí známky, ďalší list, váha, hárok, známka, ďalší list, váha, hárok, známka... nuž, treba uznať, že sa snaží, mne by to trvalo prinajmenšom trikrát toľko. Zlatý klinec programu však nastal, keď pani začala nahadzovať čísla do kalkulačky: 23+10+20+23+23+23+...
Začalo mi svitať. Pozrel som do ďalšieho okienka a zistil som, že aj tam sú nosnou súčasťou práce pero, hárok, veľká kalkulačka, pri ďalšom okienku tiež... Čím ďalej, tým viac som ľutoval tie úbohé tety, ktoré naozaj rutinne vykonávali všetky potrebné úkony. A zároveň som si uvedomoval: Áno, toto je presne miesto, kde zastal čas. Roky a roky tu tety robia všetko ručne, možno, že používaná váha už nie je stará mechanická a miesto kalkulačky sa tu kedysi používali ešte väčšie ščoty- rachotiace ščítačky, ale aj tak ma prenikol pocit, že som sa ocitol uprostred prérie v starom poštovom úrade vedľa Saloonu s whiskey...
Precitol som a uvedomil som si, že nie som ani v indiánskom filme, ani v poštovom múzeu, ale v skutočnej, bratislavskej pošte v 21. storočí. Ľudia v rade boli právom nervózni, pán v rade predomnou to nezvládol a uštipačne poznamenal, že nechápe, ako môžu byť otvorené len tri okienka zo siedmich. Som presvedčený, že mal pravdu. A okamžite sa mi vynárali otázky: Keď sa nedá zlepšiť technické vybavenie, nepomohli by organizačné zmeny? Čo tak urobiť "rýchle okienko" pre ľudí s max. piatimi, či desiatimi zásielkami? Alebo vyčleniť hromadné podávanie zásielok do samostatnej sekcie?
Nuž, čakať príjem zásielok v štýle SCI-FI, kedy prídem k automatu, vhodím doňho listy a zaplatím automatom vypočítanú sumu, by asi bolo naivné. E-maily pomaly ale isto vytláčajú klasický poštový styk a ja krútiac hlavou nerozumiem prístupu pošty, ktorá by v tomto nerovnom boji s pokrokom mala použiť všetky dostupné prostriedky. Ktovie, možno sa s ľuďmi z pošty takto o rok stretneme opäť v rade. To už sa ale pošta možno postupne pretransformuje na poštové múzeum. A možno nedostaneme vstupenky z automatu, ale len perom vypísané lístky a výslednú sumu mi pracovníčka oznámi po výpočte na kalkulačke. Na rozdiel od státia v rade na pošte to v múzeu bude aspoň štýlové s dychom histórie.
Dúfam, že moje vianočné priania pošta doručí. Pri tomto indiánskom prístupe pošty určite zvážim, či na budúci rok neprejdem kompletne na blahoželania zasielané e-mailom. Nebudem stáť dlho v rade a naviac to bude zadarmo. A čas, ktorý takto získam, strávim napríklad v múzeu. V múzeu pošty.
