Lucia Zvedelová
Dúfam, že si šťastný
Dúfam, že si šťastný. Lebo ak nie, tak tá bolesť, ktorú ja práve cítim v tej najhlbšej hĺbke svojej duše je úplne zbytočná.
Dúfam, že si šťastný. Lebo ak nie, tak tá bolesť, ktorú ja práve cítim v tej najhlbšej hĺbke svojej duše je úplne zbytočná.
Je mi smutno ... A ... mám v hlave toľko myšlienok, že nedokážem ... neviem čo ti povedať ako prvé. Teraz mi len lietajú po pamäti spoločné chvíle a všetky tie veci, čo sme spolu zažili. Ešte pred týždňom sme sa doťahovali ...
15.11.2014 – pre väčšinu z vás len obyčajná sobota, pre nás, žiakov Oktávy A na gymnáziu Jozefa Lettricha v Martine, nezabudnuteľný deň.
Dnes som našla staré sms-ky. Aké ťažké myslíš, že to pre mňa je? Spomínať na Teba ... A na tie pekné chvíle. Na to, že som bola naozaj chvíľu šťastná.
Stála som na celkom preplnenej vlakovej stanici a nervózne čakala na osobák, ktorý ma mal dopraviť do Zvolena za kamarátkou. V momente ako som nastúpila do kupéčkového vagónu, chcelo sa mi plakať.
V škole sme dostali zadanie vytvoriť fejtón na akúkoľvek aktuálnu tému, a teda v mojom prípade: veľa skúšania, málo času. Bola streda ráno a mňa rovnako ako po ostatné dni aj dnes zobudilo kvílenie budíka už pred šiestou. Po štyro
Dnes ráno prišla pani profesorka do triedy a zadala nám úlohu aby sme za 15 minút napísali krátky príbeh na tému, dnes ráno som sa zobudil ako chrobák. Štýl nebol určený ... nebol určený ani spôsob ... obrazné či doslovné chápanie ... jednoducho sme mali vetu, dnes ráno som sa zobudil ako chrobák a mali sme tvoriť. Moja práca dopadla takto ... Dnes ráno som sa zobudila ako chrobák...
Áno súhlasím ... Mal by si to vedieť ... A aj napriek tomu, Ti to nepoviem ... Nepoviem Ti ani slovo ... nechám Ťa len trpeiť ... potichu ...