Pochybujem, že by sa nejaké dieťa nechalo presvedčiť k dojedeniu rozbabraného obedu vyčítavo predneseným konštatovaním, že milióny iných detí vo svete hladujú. Je to preň príliš abstraktná myšlienka, príliš vzdialená jeho svetu, jeho blízkym (navyše jej časté opakovanie by možno mohlo neskôr prispieť k vzniku nezdravého pocitu previnenia za to, že sa má dobre). Mne však napríklad roky stačilo neutrálne konštatovanie (dokonca nepravdivé!), že to, čo nedojem, bude zahodené. Iste to vyplývalo aj z mojej povahy a šťastia (napríklad že nemám chuťové receptory také precitlivené ako niektorí iní, a tak som takmer nemala potravinové averzie), ale dodatočne predpokladám, že v tom hral nemalú úlohu aj môj trochu širší obraz o jedle: Vedela som minimálne to, že bolo treba nakúpiť jeho zložky, kvôli čomu musela mama pracovať - zarobiť naň peniaze, vedela som, že musela istý čas venovať jeho príprave, nuž a hlavne, ak to môžem s toľkým odstupom adekvátne posúdiť, vnímala som ho ako istý darček - niečo mne s dobrým úmyslom venované. A to predsa nesmie skončiť v koši! Vtedy som si to nazvala nespravodlivým, teraz mám na to vhodnejšie slovo - neúctivé.
Tieto spomienky na detstvo sa mi vybavili, keď som uvažovala o dôležitosti (a relevantnosti dopadov) uvedomenia si širšieho kontextu aj v prípade niektorých drobných všedných rozhodnutí v domácnosti či obchode. Prečo mám silné nutkanie podeliť sa tu s hrozivými informáciami o celosvetovom plytvaní a hlavne ako ich podať, aby som aspoň nevzbudila presný opak postoju, ktorého by som sa tu chcela zastať?
"Je jistě hezké, nějak lidem zprostředkovat myšlenku, že v globalizovaném světě může mít jejich počin tady a teď nějaké dozvuky na jeho opačném konci. Ale pokud se odpovědnost přesune z vlastní zahrádky na celou planetu, má to na lidské duše zcela devastující důsledky: pocit globální odpovědnosti vede, tak jako tolik lidských činů, k svému pravému opaku: úplné globální neodpovědnosti," napísal nedávno na svojom blogu biológ, filozof a spisovateľ Stanislav Komárek. Vystihol tým asi najväčšie úskalie snáh o nalákanie ľudí na zodpovednejšie rozhodnutia - zohľadňujúce aj to, čo sa ich bezprostredne netýka. Sprevádza ho často ešte hrozba oprávnených protiargumentov, že nik z nás nemá dosť informácií na to, aby ich mohol vyhodnotiť vyústiac v "objektívne správne" rozhodnutie, a snažiť sa ich získať (ba ešte zo záplavy protirečiacich si medializovaných tvrdení) by sme pre každučký prípad nezvládali, ani ak by to bolo teoreticky možné.
Našťastie plytvanie má v tomto ohľade výhodu - na rozdiel od voľby medzi, napríklad, takým či onakým dietetickým odporúčaním, v tomto prípade je samotné rozhodnutie pre mnohých z nás jednoznačné (akurát jeho aplikácia môže viaznuť pre nedostatok odhodlania či úsilia). Stačí, ak naše morálne zmýšľanie zohľadňuje Kantovu zásadu: Rozhoduj sa vždy tak, aby pravidlo, podľa ktorého sa rozhodneš, mohlo byť univerzálnym princípom. Je správne, aby všetci produkovali a/alebo nakupovali viac, než je možné spotrebovať, a nespotrebované vyhadzovali? Tak potom to nerobme ani my.
Aké pocity vyvoláva tento náhodný obrázok z každodenných praktík obchodov?
(Zdroj: Global food. Waste not, want not)
S rastom životnej úrovne rastie aj závažnosť dopadov našej ignorancie a nezodpovednosti. Prečo nemať dve autá, keď na to máme, prečo nenakupovať haldy zbytočností, keď nás to chvíľkovo zabaví, ...? Prečo dávať pozor, nakoľko náš nákup potravín zodpovedá našim potrebám, a pozorne sledovať, či sa nám nekazia v chladničke nedojedené zvyšky či načaté balenia jedla, keď si môžeme hocikedy kúpiť nové? Poslúchame predsa, mnohí dokonca neuvedomene, hlavné prikázanie moderného náboženstva - konzumerizmu: Doprajte si! Veríme však skutočne v princípy, na ktorých je tlak k bezbrehému konzumu postavený? (Poznáme ich vôbec?) Tak prečo ho toľkí nasledujú, v globále vernejšie než sa kedy akýmkoľvek veriacim darilo žiť v súlade s morálnymi zásadami svojho náboženstva [*]? Poďme sa pozrieť, kam nás to zatiaľ priviedlo v oblastiach poľnohospodárstva a stravovania sa.
Výskum francúzskeho ministerstva životného prostredia odhalil, že Francúzi plytvajú potravinami dvakrát viac než v roku 1974. Vyhodia z nich pritom 14-25 %, hoci sami odhadujú, že maximálne 5. V rámci rozpočtu domácnosti to môže byť pre mnohých zanedbateľná položka, ale ignorovanie globálneho hľadiska je, aj v tomto kontexte, nezodpovedným strkaním hlavy do piesku. Podľa zdrojov OSN množstvo celosvetovo premrhaných potravín za rok prevyšuje ich ročnú produkciu v subsaharskej Afrike, ba vystačilo by na nasýtenie všetkých 900 miliónov hladujúcich ľudí sveta.
V januári tohto roku publikovala Institution of Mechanical Engineers (IME) dokument Global food. Waste not, want not. sumarizujúci na zhruba 22 stranách textu celosvetový stav produkcie potravín a mrhania nimi, vyúsťujúci v odporúčania a návrhy zmien. Tie sú adresované predovšetkým vládam všetkých krajín a americkej Food and Agriculture Organisation (FAO), ale lepšia predstava o princípe a rozsahu problémov by hádam mohla pozitívne ovplyvniť aj postoje podnikateľov (produkujúcich, distribuujúcich či predávajúcich potraviny) i bežných konzumentov. (Zaujíma ich však?)
Kritické štádiá reťazca, v ktorých ľudia neprimeranými praktikami znehodnocujú najviac potravín, závisia od vyspelosti krajiny. V tzv. treťom svete (ako subsaharskej Afrike či juhovýchodnej Ázii) sa najviac mrhá na úrovni producentov, farmárov: neefektívny zber úrody, neadekvátny transport, zlé podmienky skladovania... So zvyšovaním úrovne rozvoja krajiny sa problém posúva ďalej k regionálnym a národným infraštruktúram. V regióne juhovýchodnej Ázie sa napríklad znehodnotí ročne okolo 180 miliónov ton vypestovanej ryže, pričom Čína do tohto prispieva 45 %-ami svojej produkcie ryže a menej vyspelý Vietnam až 80-timi. IME odporúča, aby FAO cez vlády rozvíjajúcich sa krajín zabezpečila prenos potrebných vedomostí a technológií, vládam týchto krajín zase hlavne zohľadňovanie cieľa minimalizácie strát pri stavbe nových transportných infraštruktúr a skladovacích priestorov.
Pred vládami rozvinutých krajín stoja dnes celkom iné výzvy, vyplývajúce zo súčasnej konzumnej kultúry. IME ich vyzýva k politike meniacej očakávania spotrebiteľov a odrádzajúcej obchodníkov od zvykov priamo vedúcich k plytvaniu. Budú kompetentní odborníkov brať patrične na vedomie? (Otázka vyvolávajúca pochybnosti v hádam väčšine kontextov...)
Na Slovensku i v Čechách zvykneme ohŕňať nos nad tým, aké "hnusné" ovocie a zeleninu nám neraz postrkujú supermarkety, a z porovnávaní so "západom" obvykle vychádzajú naše obchody veľmi zle. Pravdaže, je čo zlepšovať: zrelosť a čerstvosť by mohli v mnohých prípadoch vyplynúť z nepomerne lepšieho využívania regionálnych zdrojov, značným prínosom by bola už i dôslednosť predajcov pri odstraňovaní nahnitých a plesnejúcich plodov z ponúkaného tovaru, nehovoriac už o okom nepostrehnuteľnom, no často nie zanedbateľnom, obsahu agrochemikálií (všetky tieto problémy sa však týkajú aj "vyspelejších" krajín, závisí od konkrétneho obchodu či reťazca!). Lenže kvalita potravín a ich vzhľad nie sú v jednoznačnom súvise; zvyšovať jedno neznamená nutne zvyšovať i druhé. (Neplatí to ani zďaleka len o mäse a potravinárskych výrobkoch, ktorým často "snaha o estetično" výrazne uberá na kvalite; vedie k absurdnej akumulácii prídavných látok, ba niekedy aj k toxicite.) Na západe rozšírené prispôsobovanie sa fajnovosti zákazníkov nám nemôže byť vzorom. Zašlo totiž do obludných extrémov. Napríklad v Británii sa 30 % úrody zeleniny ani len nezozbiera, pretože nespĺňa čisto estetické nároky na vzhľad a veľkosť, s ktorými na farmy prichádzajú zástupcovia supermarketov snažiacich sa ulahodiť oku spotrebiteľa. V inom kúte sveta ekologicky hospodáriaci pestovatelia banánov nedokážu predať časť svojej kvalitnej bio úrody iba kvôli "nepekným" neškodným fliačikom na šupkách vznikajúcim len preto, že títo pestovatelia odmietajú používať toxické postreky zamorujúce štandardné (ne-bio) plantáže a ich širokánske okolie, ničiace zdravie i genofond tamojších obyvateľov. Globálne vedie neopodstatnená vyberavosť bohatých zákazníkov k stratám 1,6 milióna ton ročne, nehovoriac o dopadoch istých chemických "vylepšení" na zdravie prostredia a jeho obyvateľov vrátane ľudí.
Vyše polovica ľudstva nepožíva primerané množstvo stravy. (Pojmom "primeraná výživa" tu myslím hlavne jej vhodné množstvo a v origináli tu bol pojem "food secure" označujúci tých, čo netrpia ani podvýživou, ani nadváhou.) Mimochodom; obézni len v USA minú ročne na diéty viac peňazí, než by stálo dostatočné množstvo potravy pre hladujúcich.
(Zdroj: Prednáška z kurzu What a plant knows and other things you didn't know about plants na Coursera, prednášajúci, žiaľ, neuviedol zdroj údajov.)
Uvedené údaje môžu poľahky podporiť spomenutú globálnu nezodpovednosť: "Tretí svet" osobne nezachránime, konzumnú spoločnosť osobne nereformujeme a naše "drobné" straty v domácnosti sa v ich svetle javia natoľko zanedbateľné, že by bolo absurdné sa nimi vôbec zaoberať. Údaje o spotrebiteľoch však v znepokojivosti nezaostávajú, stačí si len uvedomiť, že naše trošky sa zratúvajú do podobne závratných čísel. V Európe a USA 30 až 50 % nakúpených potravín zákazník vyhodí. Pravdaže, všetko závisí aj od povahy konkrétneho človeka i jeho ekonomickej situácie, pričom o Slovensku asi oprávnene môžeme predpokladať, že je (ako celok, čiže extrémy sú i tu) niekde na dolnej hranici tohto rozmedzia. Nie je to však výhovorka umožňujúca plytvanie bagatelizovať či ignorovať. (Mimochodom, keby sa v domovom odpade nenachádzali jedlé potraviny, ťažko by sme asi vídali extrémne chudobných, ako si hľadajú poživeň v kontajneroch. Iste tam však nepochodia až tak dobre, ako by mohli napríklad v susednom Rakúsku, kde majú od roku 1995 separovaný zber "organického" odpadu a od roku 2011 dokonca existuje viedenský TV program "Varenie z odpadu", počas ktorého tvorcovia vyberajú zo smetných nádob požívateľné ingrediencie a následne ich menia na chutné pokrmy.)
Okrem iného by sme mali byť v strehu a nedovoliť obchodníkom prevziať zo "západných" praktík ešte aj tú, ktorá takéto správanie vyslovene podporuje: výrazné množstevné zľavy na rýchlo sa kaziace potraviny! Predstavte si, že by ste nemali v supermarkete možnosť vybrať si zeleninu podľa potreby a museli voliť medzi často aj niekoľkokilovými baleniami alebo... ničím, v lepšom prípade oveľa drahším predajom na kusy. (Nehovoriac o tom, že v plastových vreckách (!) niektorá zelenina rýchlo plesnivie - už priamo v obchode a často nebadane, v skryte farebnej potlače na obale.) Pokiaľ viem, tento marketingový ťah u nás celkom neprerazil (napadajú mi tu hlavne zemiaky predávané lacno vo veľkých vreciach, tie však za vhodných podmienok vydržia dlho). Zatiaľ? Tiež raz naletíme, neozveme sa (ako v toľkých iných záležitostiach) a budeme dokonca tiež bežne vyhadzovať (!) nespotrebované časti mega-balení?
Ďalší pôvodca mrhania sa skrýva v navonok jednoznačne dobroprajnom ochrancovi zákazníka, dátume spotreby. Ak ste sa ešte neodvážili to vyskúšať, neváhajte: Je mnohokrát overené, že mnohé primerane skladované potraviny vydržia oveľa dlhšie, než do dátumu, do ktorého sa podľa údaju na obale majú preferenčne spotrebovať. (Prehľad niektorých uvádza tabuľka. Pripomínam dôležitosť adekvátnosti skladovania - kvôli nevyhovujúcim podmienkam podporujúcim rýchlu skazu sa takisto mnohé vyplytvá, ešte aj dávno pred uvedeným dátumom.) Vo svete sa týmto problémom zaoberajú už dlhšie. Vo Francúzsku zaviedli doplnkový údaj - k dátumu "optimálnej" konzumácie pribudol aj ten, po ktorom bude už produkt zrejme skutočne znehodnotený. V Kanade zákony už teraz prikazujú uvádzať dátum odporúčanej spotreby iba na výrobky s trvanlivosťou kratšou než 90 dní (čo mi však pripadá absurdné - dátum výroby sa totiž neuvádza nikde, takže zákazník tak celkom stráca predstavu, aký starý tovar si kupuje - a zjavne nie som jediná, lebo na mnohých výrobkoch dátum je, hoci byť nemusí). A predsa sa tam momentálne ozývajú hlasy požadujúce úplný zákaz tohto typu údaju argumentujúc tým, že vedie iba k alarmujúcemu vyhadzovaniu stále požívateľných tovarov. Podľa štatistiky sú tu spotrebitelia zodpovední až za 51 % premrhaných potravín a predajcovia (keďže nesmú predávať "starý" tovar a, podobne ako u nás, aj keď ho zlacnia tesne pred dátumom spotreby, väčšinu nestihnú rozpredať) za 11 %, ale zákaz dátumov na obale považujem za podivný pokus o nápravu.
Tovar | Ako dlho po dátume spotreby je ešte konzumovateľný |
mlieko | 2 týždne * |
jogurt | 3 týždne |
vajcia | 4 týždne |
múka, ryža | niekoľko rokov |
konzervy | niekoľko rokov, ak nie sú poškodené ** |
Údaje sú prevzaté z quebeckého časopisu (Itinéraire), takže potenciálne trochu zavádzajú - presné doby overené na slovenských/európskych výrobkoch nepoznám, môžu sa líšiť, princíp však ostáva: nebrať dátumy doslovne, skladovať potraviny adekvátne a o ich kvalite sa vždy pred potenciálnym vyhodením presvedčiť sám. (* v prípade trvanlivého určite viac, toto je údaj pre typické kanadské, ktoré sa upravuje inak a vydrží kratšie; ** aj malé preliačenie však rýchlo znehodnotí akúkoľvek konzervu)
Firmy radšej vyhadzujú nepredané potraviny vo veľkom, než by ich včas zadarmo darovali charitatívnym organizáciám (ako to funguje napríklad v Taliansku). O zárobok zaň by prichádzali tak či tak, vybudovali by si však aspoň lepší "imidž". Možných riešení je viacero, len ochota zorganizovať, povybavovať, realizovať... asi primnohým chýba. V Čechách napríklad existuje sieť predajní Zlevněnka, vykupujúca od reťazcov potraviny po dátume minimálnej trvanlivosti. Prečo by to nešlo inde? Podobne, supermarkety radšej ponúkajú nezrelé a kaziace sa ovocie a zeleninu, než by nástojili na blahodarnej celoštátnej zmene v ich dodávkach a distribúcii (ako sa to podarilo napríklad v Maďarsku). Zodpovedným prístupom by si pritom robili dobré meno vhodnejšie než otravnými reklamnými spotmi a bildboardmi.
V dokumentoch zobrazujúcich hrôzy chovu hospodárskych zvierat bývajú argumentom chovateľov, ktorí by radi prešli na menej týrajúce praktiky, aj absurdne vysoké kvantitatívne "kvóty" odberateľov, ktoré by inak splniť nemohli, čo by viedlo k ich krachu. Z krátkozrakých finančných dôvodov sa "musia" produkovať obrovské množstvá potravín (z ktorých sa aj tak veľká časť vyhodí) s čo najdlhšou trvanlivosťou (ktorú neraz umelo predlžujú aditívami), hoci menšie množstvo by sa mohlo skôr a celé minúť a umožnilo by aj vyššiu kvalitu. (Akurát by sme si pravdepodobne museli trochu priplatiť...)
Ako tiež upozorňuje IME vo svojej správe, mrhať jedlom znamená zároveň mrhať prírodnými zdrojmi - pôdou, vodou, energiou. Ľudstvo ročne spotrebuje okolo 3,8 trilióna m3 vody a z toho sa 70 % minie v poľnohospodárstve. Potraviny v súčasnosti pochádzajú zo zhruba polovice zo sto miliónov km2 (10 Gha) hospodársky využiteľnej pôdy. Jeden hektár pritom môže priniesť ryžu alebo zemiaky pre ročnú spotrebu 19-22 ľudí, zatiaľ čo ak je využívaný na produkciu jahňacieho či hovädzieho mäsa, stačí len pre jedného či dvoch. Na úrovni spracovania potravín azda prekvapí, že pri produkcii hovädzieho mäsa sa spotrebuje 50-krát viac vody než v prípade zeleniny. Okrem vody je, pravdaže, potrebná aj energia, pochádzajúca stále prevažne z fosílnych palív. Najviac energie spomedzi poľnohospodárskych procesov pohlcuje výroba a aplikácia agrochemikálií (v prípade pestovania pšenice je to 50 %). Na produkciu "jednej kalórie rastlinnej stravy" sa pritom spotrebujú zhruba 3 kalórie. Na "jednu kalóriu hovädzieho" je ich však až 35. Vo svete sa pritom výrazne zvyšuje práve konzumácia mäsa. Keby sa udržal súčasný trend, do polovice tohto storočia sa predpokladá jej 40 %-ný nárast. Nečudo, že moderné stravovacie odporúčania vypracované vedeckými tímami zohľadňujúcimi nielen zdravotné, ale aj rôzne environmentálne nároky, zahŕňajú i určité obmedzenia príjmu mäsa (zníženie kvantity so súčasným zvýšením kvality - ktorá je, pochopiteľne, výrazne ovplyvnená i životnými podmienkami zvierat)...
Freegani sa proti vo svete vládnucemu nevhodnému systému stavajú nielen slovne, ale aj priamo svojou alternatívnou životnou stratégiou.
(Zdroj: freegan.info)
Ako to už chodí, aj tieto absurdity konzumnej spoločnosti - prebytky jedla a plytvanie ním na jednej a hladovanie na druhej strane - podnietili vznik ideológií a hnutí protestujúcich proti nim radikálnymi zmenami životného štýlu svojich vyznávačov a členov. Tí sa anglicky označujú freegans (zo slov free a vegan, hoci nie všetci sú vegáni), prípadne aj menej "zvučným" dumpster divers (francúzsky zase déchétariens), odzrkadľujúcim ich spôsob zháňania väčšiny či všetkých potravín pre vlastnú potrebu - prehľadávanie odpadkov z domácností a/alebo obchodov. Freegani neboli k alternatívnym životným stratégiám donútení finančnou situáciou; rozhodli sa pre ne v snahe obmedziť svoju účasť na konvenčnej ekonómii a systéme prehlbujúcom rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Ich ekologické, politické a sociálne postoje, založené napríklad na štedrosti, zdieľaní, slobode, dôležitosti komunity (v protiklade k materializmu, morálnej apatii, súťaživosti, konformite, nenásytnosti a pod.), sa často odrážajú aj v ďalších oblastiach života. Niektorí sa angažujú v charitatívnych iniciatívach, z ktorých najznámejšou je Jedlo namiesto zbraní (Food not Bombs). Dobrovoľníci využívajú potraviny zachránené pred vyhodením (obvykle už z kontajnerov) a pripravujú z nich vegánske jedlo pre ľudí v núdzi, najčastejšie bezdomovcov. Pozoruhodné je, že zákony mnohých zemí rozdávanie jedla na ulici zakazujú, takže ich snahy v praxi závisia aj od benevolencie polície.
Nemusíme sa, pravdaže, všetci ponárať do kontajnerov, aby sme svojou troškou prispeli k nevyhnutným zmenám. Stačilo by už i rozpoznávať "porušenia kantovského princípu" (pozri úvod) vo svojich zabehaných zvyklostiach, byť otvorený inšpiráciám (dnes ich je dostupných neúrekom, neraz i vedecky podložených), ako je možné sa nevhodné návyky (napríklad aj také nezhasínanie v miestnosti, kde dlho nik nie je) odučiť a ako naopak zaviesť do každodenného života zvyky nové (napríklad triedenie odpadu), na prvý pohľad možno otravné či zdržujúce, ale prínosné z dlhodobého hľadiska, ...
Údaje v citovanom dokumente IME, Global food. Waste not, want not, mi pripomenuli tvrdenie (podobné toľkým iným) riaditeľa programu Enviromental Studies na Oberlin College Davida Orra, že dnešná spoločnosť je "šialená" a potrebuje akési "ekologické osvietenie", ktoré by nám pomohlo naše kolektívne šialenstvo odhaliť. Tí z nás, ktorí z akýchkoľvek príčin nedokážeme pôsobiť "vo veľkom", priniesť prevratné riešenia, meniť zmýšľanie más či znenie zákonov, máme šancu prispieť "osvietením" čisto osobným, prípadne na úrovni domácnosti či rodiny. Využijeme ju?
Aj takéto ekologické nálepky nám môžu pripomínať, že treba po sebe zhasínať svetlo.
(Zdroj: Bored Panda)
Použité zdroje:
Institution of Mechanical Engineers: Global food. Waste not, want not, január 2013
Kanadský časopis Itinéraire, č. 15, august 2013
Vojtěch Pelikán: Jak se žije z českého odpadu?, apríl 2009
[*] Myšlienku vyslovil Dr. Y. N. Harari v kurze Brief history of humankind na Coursera
Kurz Nordic diet na Coursera
Kurz What a plant knows and other things you didn't know about plants na Coursera
Immanuel Kant: Fundamental Principles of the Metaphysic of Morals
čo-to ďalšie:
Jarrod Shanahan: We Asked Dumpster Divers About a Plan to Sell Expired Food, 2013
Solution to World Hunger Discovered by NYC Moonbats, 2006
Složení rohlíku obsahuje více než 30 látek, 2013
Bohumil Pečinka, Roman Vaněk: Jsme odpadkový koš Evropy, 2010
Marie Šrámková: Kdy vyhodit prošlé potraviny?, 2010
Rozhovor s Janom Šlinským: FYZICKÁ PRÁCA JE NAJLEPŠÍM LIEKOM NA IDEALIZMUS, 2013
Voľne dostupná kniha opisujúca praktické stránky zmien životného štýlu: Daniel Marko: Veľká príručka na oslobodenie - seba, blízkych a spoločnosti, 2010
